COLLOQUIA SYNCRITICA

Ro. 1, 2010, . 2 _____________________________________________________________________ SYNKRITICIZMUS FILOZOFIA KONKORDANCIE JOZEF PIAEK

Poda pvodnho textu vydanho v Bratislave 2002

OBSAH PREDSLOV........................................................................................................ 3 VOD................................................................................................................. 5

Synkriticizmus ako filozofia a spsob ivota ............................................................................................6 Predmet synkriticizmu ...............................................................................................................................7 Metda synkriticizmu.................................................................................................................................8 Ontologick vchodisk synkriticizmu .....................................................................................................9 Desa tz synkriticizmu............................................................................................................................11

1. PODSTATOU UDSKHO BYTIA JE TRANSCENDENCIA (1TS)............. 13

1.1 Kadodenn formy transcendovania. ...............................................................................................15 1.2 Umeleck formy transcendovania. ....................................................................................................16 1.3 Vedeck formy transcendovania. ......................................................................................................18 1.4 Filozofick formy transcendovania. ..................................................................................................19 1.5 Nboensk formy transcendovania. ................................................................................................19 1.6 Synkritick formy transcendovania. .................................................................................................23

2. MAXIMOM UDSKHO BYTIA JE KULTRA (2TS).................................. 25 3. PODSTATOU KULTRY JE INSCENDENCIA (3TS) ................................. 28 4. MAXIMOM KULTRY JE ZMYSLUPLNOS (4TS) .................................... 31

5. PODSTATOU ZMYSLUPLNOSTI JE SYNKRITIKA (5TS).......................... 34 6. MAXIMOM ZMYSLUPLNOSTI JE LSKA (6TS) ........................................ 37 7. PODSTATOU LSKY JE POTEENIE Z INAKOSTI (7TS) ........................ 40 8. MAXIMOM LSKY JE KONKORDANCIA (8TS)......................................... 44 9. PODSTATOU KONKORDANCIE JE POZITVNA VIRTUALIZCIA (9TS) . 47 10. MAXIMOM KONKORDANCIE JE SYNKRITICIZMUS (10TS)................... 54 11. PERICHRONOZOFIA AKO NUKA O BEZAS A PRAKTIKOVANIE BEZODKLADNOSTI ........................................................................................ 61 ZVER ............................................................................................................. 63 APENDIX: NA HRANICE VERBLNEHO ................................................... 66 LITERATRA PODA PRRASTKOVHO SLA V ENCYKLOPDII FILIT RESP. V ENCYKLOPDII FILOZOFIE, VIED, UMEN A NBOENSTIEV ... 67 LITERATRA (ABECEDN ZOZNAM) ........................................................... 70 REGISTER ....................................................................................................... 73 POZNMKY ..................................................................................................... 78 POZNMKY ..................................................................................................... 78

PREDSLOV

Kniha O lske, odlinosti a konkordancii vznikla na zklade textov urench pre pedagogick a heuristick ely. Jej hlavnm cieom je poskytn monos podrobnho samostnho kritickho skmania autorovej filozoficko-metodologickej koncepcie a zrove spsobu ivota, ktor vedno nes nzov synkriticizmus1. Autor vedie kurz synkriticizmu na Katedre filozofie a dejn filozofie Filozofickej fakulty Univerzity Komenskho v Bratislave od devdesiatych rokov dvadsiateho storoia. S iastkovmi problmami synkriticizmu oboznamuje alebo oboznamoval aj posluchov doktorandskho tdia, posluchov Katedry filozofie Fakulty humanistiky Trnavskej univerzity, Hudobnej a tanenej fakulty Vysokej koly mzickch umen v Bratislave a Katedry filozofie Masarykovej univerzity v Brne. Mylienky synkritickej filozofie a spsoby synkritickho sprvania sa zaali rodi poas Stleho seminra Integrcia (SSI) na Univerzite Komenskho v Bratislave od polovice osemdesiatych rokov minulho storoia. Na seminri sme pracovali technikou meditcie nahlas. Tento postup spoval v takom formulovan mylienok a vyjadrovan zitkov, aby to pohodlne a s pitkom mohol sledova kad z astnkov seminra bez ohadu na svoj odbor alebo zameranie. astnkmi seminra boli viacer posluchi, z ktorch s u dnes popredn filozofick, vedeck, pedagogick a organizan pracovnci a umeleck tvorcovia doma i v zahrani. Onch meditci nahlas sa zastovali aj vznamn pozvan hostia, z ktorch na prvom mieste s mimoriadnou vanosou a zaviazanosou spomnam dnes u nebohho profesora Jna Albrechta. Jn Albrecht mi bol navye posluchom a milosrdnm oponentom prvch skobnch, na prv pohad riskantnch alebo povlivch formulci typu: Nie je zaujmav utrpenie loveka, ale to, o z neho lovek urob. Popri Jnovi Albrechtovi sa ako hostia i aktvni astnci zastnili prce SSI o. i. muzikolg a hudobn skladate profesor Ladislav Burlas, hudobn skladate Ilja Zeljenka, psychoterapeut dr. udovt Jur a psycholg profesor Samuel A. Mudd z Gettysburg College v USA, prekladateka Viera Maruiakov, odbornk v oblasti umelej inteligencie profesor Jozef Kelemen, filozof, kreatolg a komunikolg doc. Emil Viovsk, filozofka dr. Zlatica Plaienkov a alie osobnosti z najrozmanitejch oblast tvorivej innosti. Hlavnm znakom SSI bolo prianie inakosti druhm astnkom seminra a poteenie z nej, o viedlo k neprtomnosti polemiky a sporu, k odhaleniu monosti rozvja filozofick, pecilnovedn, nboensk a umeleck idey a npady bez fenomnu polemos. Znekodovala2 sa tak konfliktognna rivalita. Dochdzalo k pochopeniu skutonosti, e polemickos a militantnos doterajej eurpskej interdisciplinrnej a vbec interkultrnozonlnej diskusie je scestn a doviedla zpadn civilizciu k jej alostnmu koncu. Tento koniec spova v neschopnosti by otvoren stle astejm nepredvdatenm udalostiam. Stereotypne zotrvvame pri otvorene alebo skryto zastvanom a tvrdoijne pretrvvajcom interkulturlnom, interskupinovom, interreligiznom, interdisciplinrnom, intersexulnom a interpersonlnom militarizme. Takto postoj ns vrh do alch a alch konfliktov, ktor sa rozhorievaj tak okolo ns, ako aj v ns samm, v naom vntre. Priezor, ktorm sa pozerme na svet, je vrben mocou a elom. No ukzalo sa, e naa mocensky a utilitrne orientovan aktivita nm znemouje zahliadnu monosti prekroenia tiscroia trvajcej reprodukcie konfliktov vemonho druhu a vemonho stupa otvorenosti a skrytosti. Nov kultrotvorn perspektvy sa otvraj za hranicami hostility. Premiea tieto monosti na skutonos sa d iba v kontinuite dobroprajnosti, s ktorou pristupujeme k akmukovek dielu. Za prebudenie z akademickho spnku a za zbavenie sa odtrhnutosti od ivota vam mojej ene Ldii Berovej, ktorej hodiny jogy ma zbavili nielen prebytonho tuku ale aj prebytonch mylienok a bez ktorej by bola nemysliten disciplna skultrovania kadodennho ivota3. Za monos pestova synkritick ludistiku (umenie hra a hra sa) zasa vam synovi Markovi, ktor je pre ma nielen hesseovsky povedan Magister ludi. Bez ich trpezlivosti s mojimi presunmi na ceste k synkriticizmu a bez

1
2

Pvodn nzov rukopisu znel Synkriticizmus filozofia konkordancie.

Znekodnenie je zbavenie kodlivosti, ktor nemus vies k likvidcii toho, o sa znekoduje, ie zbavuje kodlivosti.
3

Vklad tejto disciplny m systematick nzov synkritick kotidianistika (pozri poznmka 29.

ich pochopenia a lsky by k vytvoreniu tejto knihy nedolo. Vek vanos pociujem v neposlednom rade voi bratovi Reginaldovi Adrinovi Slavkovskmu, OP, ktor mi nielen vo forme mnohch osobnch ivch priateskch rozhovorov, ale aj psomne lskyplnokriticky pomohol ujasni si najm pase tkajce sa vzahu nboenstva a transcendencie, ale aj celkovho postupu a povahy vah. Za podnety a vemi dlh trpezliv povzbudzovanie vyslovujem vaku mjmu univerzitnmu uiteovi a neskr kolegovi na katedre prof. PhDr. Milanovi Zigovi, CSc. Samozrejme, e vanos voi vyie uvedenm blzkym za ich pomoc ma ani v najmenom nezbavuje plnej zodpovednosti za vysloven v nasledujcom texte.

VOD

ivot si meme predstavi ako let orla a tomuto letu potom prirovna zmysel filozofie. Zmyslom filozofie je pokojn myse. Zmyslom filozofie je vyrovnan myse. Vyrovnan myse je myse, ktor m neustle nadhad a bezvberov videnie alebo rozhad. Na rozdiel od letu orla vak vyrovnan myse pri vetkej bezvberovosti svojho nadhadu nem odstup od nioho, ani od seba samej. Vyrovnanos mysle spova v neprtomnosti medzery. Filozofii v poat synkriticizmu ide o bezmedzerie medzi pozorovateom a pozorovanm. Nadhad nie je odstup a z nadhadu odstup ani nemus vyplva. Zmyslom filozofie je uvoova miesto tomu, m sa tto filozofia zaober. Naprklad zmyslom filozofie lsky je lska a nie zaoberanie sa lskou. Filozofia je filozofiou iba potia, pokia jej ide o dobr, krsne a pravdiv. o vak so zlm, karedm a nepravdivm v tejto svislosti? Pokia ide o zl, okliv a nepravdiv, je zmyslom filozofie, aby uvonila priestor ich transformcii na dobro, krsu a pravdivos. V optimlnom prpade filozofia sli ako rebrk, ktor vedie k uspokojujcemu ivotu. A kee sa nezd by rozumnm vraca sa z uspokojujceho ivota sp, tento rebrk mono napokon bez sentimentu, nostalgie i obv opusti. Bez erenia hladiny mysle u nie je potrebn dra sa rebrka, pomocou ktorho sme dosiahli stav pokojnej mysle. Synkriticizmus vznikol v slade s vyie uvedenm pravidlom. Hoci svojm pomenovanm ete pripomna filozofick uenie, v skutonosti to u nie je len filozofia, onen rebrk. Synkriticizmus je skr ivotn postoj, spsob ivota, spsob pobvania na ceste. Pokia ide o spsob pobvania na ceste, treba poznamena, e za cestu sa ned dosta. Z cesty neschdzame dokonca ani vtedy, ke sa nm zd, e sme ju opustili a pohybujeme sa mimo nej alebo sme skutone zili na scestie: na ceste zostvame neustle. Zdanliv pohyb mimo cesty alebo pobyt na scest je zasa len putovanie po ceste, je zasa len naa alia cesta. Nech by sme o ako bldili, zo svojej cesty nikdy zs nememe. Nemonos zs z cesty vak nie je zrukou, e naa cesta je sprvna. Koncom cesty sa nm jav azda iba smr. Ukzalo sa, e sme na ceste bez ohadu na to, i chceme alebo nechceme. Nae chcenie alebo nechcenie s jedny z najniotnejch vec: ich inok sa prejavuje ako dym alebo hmla, ktor zastieraj cestu. To, e sme na ceste, me unikn naej pozornosti, meme na to zabudn alebo to meme zatlai do nevedomia. Tto monos zdania alebo zabudnutia si dokonca ani zaleka nevyaduje tok nmahu, ako udriavanie vedomia nezditenosti z cesty k smrti. Prerume na okamih nae vahy terminologickou poznmkou: V naich vahch budeme otvorene alebo skryto diskutova o. i. s Heideggerom i taoizmom. Prejav sa to tm, e do nho benho hovorenia o ivote loveka na ceste sa vldia vrazy, ako cestenie, nezditenostno a podobn ete nezvyklejie termny. Vopred sa itateovi za to ospravedlujem, nebude to ahk tanie. Toto ozvltovanie bude asi vina itateov povaova za diskutabiln a mono a negramotn i infantiln. Vyvolala ho vak snaha spruni stuhnut bunkov steny zabehanch filozofickch termnov tvrou v tvr javom, o ktorch netuili dokonca ani myslitelia heideggerovskho rdu. Za vetky uveme naprklad jav plnho znevenia hodnoty ivota nielen nepriateov a seba samho, ale aj det, ien, chorch a starcov v samovraednch tokoch najrozmanitejieho druhu. Tieto samovraedn toky s pokia ide o obete vlastne bezvberov. Na tejto bezvberovosti stavaj tonci oakvan inok svojho ataku. Na ok z takto privtania tretieho tiscroia udstvom som zatia nedokzal zareagova in, ako zdettenm filozofickho hovorenia. Na pde sloveniny, sc inpirovan okrem inho Hviezdoslavom, oivujem vntorn plamienky zmyslu slov, naprklad v slove konkordancia zahliadam ssrdenenie (pozri kapitolu 8. Maximom lsky je konkordancia). Ako si v situcii bezvberovho vradenia a zbrutlnenia kohokovek ku komukovek zachova filozofick myse, jasn vedomie zmyslu filozofie a jej slov? Vyskajme si teda hne nau zdetten terminolgiu. Pokraujeme v tan vodu: Nae vedomie nezditenostna sa neslchane rozvinie ustanm alebo znikom chcenia/nechcenia a vetkch podb tby.

ivot na ceste bez chcenia/nechcenia otvra maximum4 svojej intenzity. Chcie/nechcie sa vedomiu nezditenostna ukazuje ako tba po zniku toho, o je teraz. A to by bolo to ist, ako tba po zniku vbec. Aj po opusten zvieracej kazajky tby je tu bez preruenia monos kra a in by pritom inn. Ak by sme iba tili napi sa, zomreli by sme od smdu. Tm najdleitejm je napi sa; ti je zbyton. Kto ti po harmnii sfr, ten ju nepouje. Filozofi doteraz svet len vykladali, alebo ho chceli meni, ide vak o to, aby sa zmenili aspo sami. To by azda mohlo by v ich moci. Kto in by ich mohol alebo mal zmeni, ak nie oni sami. A, pravdu povediac, ani nie je tak dleit, aby to vysvetovali alebo chceli, ale aby to urobili. Medzi chcenm a vykonanm nieoho je bytostn rozdiel: udalos chcenia vedie k tomu, o chceme dosiahnu, okukou, zatia o udalos vykonania vedie k tomu, o chceme, priamo. Udalos chcenia je ochudobnenm bytia loveka, udalos vykonania jeho obohatenm. Udalos chcenia je zbytonm skomplikovanm cesty o okuku. Udalos vykonania sa tejto okuke vyhba. Napriek tomu najastejie volme prv cestu, cestu okukou. Otzka je, preo si takto komplikujeme cestu a ochudobujeme svoje bytie. Nie je to azda preto, lebo udalos chcenia je ontologicky menej vdatn a teda menej nron ako udalos inu?5 Pravdepodobne je ahie chcie alebo ti ne kona. Synkriticizmus je pokusom reagova na nadhoden otzky podobnmi vetami ako je naostatok uveden tza o vej ahkosti chcie alebo ti ako kona. Synkriticizmus sa vak rozvja nielen ako teoretick reagovanie, ale aj ako prechod k meditcii a praktickej premene jednotlivca.

Synkriticizmus ako filozofia a spsob ivota

Synkriticizmus (z gr. synkritikos = spjajci a porovnvajci, splietajci, snujci) sa na prv pohad jav len ako filozofick a metodologick koncepcia. Tvrdme to preto, lebo synkritizuje, ie porovnva a spriada, idey a postupy eurpskej filozofickej tradcie a sasti aj inch, najm zijskch duchovnch tradci. Uvies treba predovetkm uenie o synkrze neskorho Platna, alej Komenskho synkritizmus a ideu pansofie, Kantov a Marxov kriticizmus, Patokovu radikalizciu Husserlovho chpania sebakritiky kultry a Krishnamurtiho filozofiu bezasia. Synkriticizmus ako viacvrstvov alebo viacdimenzionlny tvar vak zahrnuje aj ist postoj alebo spsob ivota. Filozofia v om pritom vystupuje ako jedna z vrstiev alebo dimenzi. Filozofia je sebareflexvna sas synkriticizmu, ktorej lohou je predklada synkriticizmus na posudzovanie kritickou verejnosou. Viacvrstvovos alebo viacdimenzionlnos synkriticizmu nachdza vraz aj v jeho terminolgii: Zkladn (prv) vrstvu alebo dimenziu synkriticizmu mono oznai podstatnm menom grckeho pvodu synkrza (gr. synkrisis), od ktorho je odvoden prdavn meno synkrzov. Termnom synkrza budeme oznaova predovetkm predmet synkriticizmu ako filozoficko-metodologickho uenia. Druh vrstvu synkriticizmu mono oznai podstatnm menom synkritika, od ktorho je odvoden prdavn meno synkritick, prpadne alie slovn tvary, ako synkritino, synkritizova, synkritickos a pod. Termnom synkritika budeme oznaova predovetkm metdu synkriticizmu ako vedome uskutoovan synkrzu.. Tretiu vrstvu alebo dimenziu mono oznai termnom synkriticizmus6, od ktorho je odvoden prdavn meno synkriticistick. Termnom synkriticizmus budeme oznaova jednak filozofickometodologick uenie, jednak spsob ivota v slade s nm. Synkriticizmus je predmetom metasynkriticizmu.

Vrazom maximum budeme rozumie v alom ontologicky najvdatnej spsob bytia. Ontologick vznam slova maximum zko svis s tm, o oznaujeme vrazom: ontologicky viac, navye, ontologick zvdatovanie a pod.
5

Naou zdettenou dikciou tto vetu vyjadrujeme takto: Udalosti chcenia je ontologicky menej ako udalosti inu. Synkriticizmus treba odliova od Komenskho univerzalizcie jeho synkritiky vo forme synkritizmu.

tvrtou dimenziou je synkritistika, ktor skma synkritizciu a usiluje sa o u; od vrazu synkritistika je odvoden prdavn meno synkritistick a od vrazu synkritizcia je odvoden prdavn meno synkritizan. Analogicky s vyieuvedenm rozlenm medzi synkrzou, synkritikou at. sa v texte bude pracova s termnmi diakrza (diakrisis), diakrzov, diakritika, diakritick at. Povahu synkriticizmu poznamenala vrazne okolnos, e vznikol v druhej polovici osemdesiatych rokov dvadsiateho storoia na pde Stleho seminra Integrcia na Filozofickej fakulte Komenskho univerzity v Bratislave v nadvznosti na tradciu bratislavskej filozofickej koly (cf. L162;137,1617 L418;29) ako predmet kritickho odmietania8. Synkriticizmus vslovne poaduje, aby sa v neho nie verilo, ale aby t, o sa s nm stretn, ho brali od samho zaiatku ako jednu z prleitost identifikcie svojho vlastnho filozofickho a praktickho ivotnho postoja. Synkriticizmus sa poka ukazova monos a zmyslupnos rznych ciest. Inch ciest ako vlastnch poda neho niet. Zmyslom tania nasledovnch riadkov je podnieti sebaidentifikciu filozofickej pozcie itatea a podnecova ho k neseniu plnej zodpovednosti za u.

Predmet synkriticizmu
Predmetom synkriticizmu je synkrza. Synkrza je onou zkladnou, prvou vrstvou alebo dimeziou synkriticizmu. Synkrza (z gr. synkrisis = snovanie, splietanie) je splietanie materilnych alebo duchovnch tvarov alebo procesov, pri ktorom sa zachovva svojskos kadho z nich. Synkrza je v pozad kadho tvaru alebo procesu. Preto hovorme, e synkrza je univerzlne nereduktvne usvzaovanie sa pri zachovvan originality kadej zo zjednocujcich sa jednotlivn. Zjednocovan jednotliviny pri synkrze nestrcaj svoju pecifickos, ani ju nedeleguje na ten typ celku, ktor je vsledkom synkrzy. Zastvanm tohto stanoviska sa synkriticizmus prihlasuje k ireducibilizmu. Synkrza je aj v pozad zmysluplnho pobvania loveka na svete. V tomto prpade je synkrza rozpamtvanie sa na to, ako sa jednotlivosti vynraj z bezmedzna (apeironu) a sbene splietaj do tvarov a procesov, ktor lovek objavuje okolo seba a v sebe samom. Toto prausvzaovanie sa vec a procesov, ktor sa vynraj z bezmedzna (apeironu), je zrove9 nepretritm udriavanm ich vzahu s bezmedznom. Neobmedzen (aperatick) a obmedzen (peratick) sa v procese nereduktvneho prausvzaovania vzjomn znaj. Proces tohto znania sa vec a procesov medzi sebou a s bezmedznom je konferancia10 ie ich vzjomn prospievanie si. V konferancii ako zkladnej povahe sveta je ontologick zdroj zmysluplnosti ohokovek vrtane udskho ivota. Termn synkrza je synonymum termnu konferancia a oznauje povahu svetovho diania. Synkrza je artikulovanie sveta. Synkrza je dianie, ktor dodnes meme oznaova ako logos. Toto dianie logu je jednak ist alebo prost nechvanie vidie, jednak zakladanie.11 Synkriticizmus pri skman podstaty zmysluplnho pobvania vo svete ako synkrzy nadvzuje na Husserlovu ideu kritiky transcendentlnej sksenosti seba samho (Kritik der transzendentalen Selbsterfahrung) v jej jednotlivch vzjomne sa prepletajcich (!) formch (nach ihren sich miteinander verflechtenden Einzelformen) (podiarkol J. P.), priom celkov vkon tejto sksenosti (Gesamtleistung), ktor sa

Spsob odkazovania koreponduje s formtom prrastkovho zoznamu literatry v encyklopdii FILIT resp. v jej CDverzii pod nzvom Encyklopdia filozofie, vied, umen a nboenstiev, aby ju itate mal monos neruene vyuva pri tdiu.

Pokia by vak predsa len niekto mal tendenciu shlasi so synkriticizmom, musel by za svoj shlas s nm prevzia pln zodpovednos.
9

Vznam vrazu zrove je kov kategria synkriticizmu; je to pojem bezasia, o ktorom budeme hovori niie. Konferancia je termn vytvoren analogicky ako Derridov termn diferancia (fr. diffrance). Porov. k tomu L1592;50-51

10 11

uskutouje v tomto univerzlnom prepletan (die universale Verflechtung) (L136;32 L1937;30), ie synkrze, chpe ako poudujce sprtomovanie sa sveta v udskom vedom, ako kontitciu a intitciu. Prve toto je ako hovor Patoka (L18;152) predmetom metafyziky vo vlastnom zmysle, predmetom genuinnej filozofie. Synkrza (konferancia) je opozitum k diakrze (diferancii). Diakrza je oddeovanie, rozpletanie, rozliovanie sa, produkovanie diferenci. Diakrza je neznanie sa. Vzhadom na naznaen povahu diakrzy me jasnejie vystpi pred n zrak aj pecifikum povahy jednotlivch foriem synkrzy. Synkrza je dynamickm pozadm naprklad zvzku (manelstva, zvzku priamok, zvzku ttov a podobne), mnoiny, shrnu, sboru, ale aj vbec univerza ako celku, i celku synkritickho loveka (homo syncriticus). Sm svet, vetko dianie v om, je znanm sa znania sa s neznanm sa (synkrza synkrzy a diakrzy alebo konferancia konferancie a diferancie). Synkrza ie konferancia synkrzy a diakrzy je logos vymeriavajci rytmus diania sveta i loveka a zkladn (hoci dlho zabudnut) podmienka monosti jeho poznania. Pre nedostatok dvery, hovor Herakleitos (22 B 86), unik (logos) poznaniu. Poznanie sa tak jav ako jedna z foriem duchaprtomnosti vo svete, ako vznamov podproces diania sveta ako zmyslotvorby po emergencii loveka, ie po jeho vy noren sa na svet. A dodajme hne k naznaeniu truktry vznamu latinskho vrazu emergencia, e sa v om skrva pre ns kov vznamov kontituent nepredvdatenosti, neoakvanosti alebo nhlosti, ktor implikuje bezasie. U Platna sa tento kontituent dostva k slovu v podobe vrazu eksaifns (nhle). Kovos (i dramatickos) fenomnu nhlosti udalosti mienenho vrazom eksaifns sa osobitne jasne uke pri rozboroch udskho indivdua ako udalosti tvoriacej prleitos premeny loveka na lena kultrneho spoloenstva12.

Metda synkriticizmu
Metdou synkriticizmu je synkritika. Synkritika je postup simultnneho uvedomovania si ubovonch entt pri zachovvan ich neporuenosti. Synkritika je kritikou v zmysle rozliovania, no zrove je aj udriavanm rozliovanho v jeho inakosti. Synkritika je postup systematickho nereduktvneho usvzaovania. Synkritika je cieavedome uskutoovan synkrza, je to druh vrstva alebo dimenzia synkriticizmu. Ako vyplva z predchdzajceho, synkriticizmus sa neusiluje o syntzu entt, ale skr o ich konferanciu (znanie sa) i dokonca konkordanciu (optovanie srdenho vzahu, pozri kapitola 8). V slade s povedanm sa synkriticizmus sprva aj k svojim predchodcom a sasnkom: nezaujma k nim jednoduch kritick postoj, ale postoj synkritick, t. j. postoj, ktor si zachovva vedomie ich neodatenej pecifickosti. Hovorme, e synkriticizmus ich nereduktvne usvzauje.

Edit 15.9.2002 Synkritick metda zahrnuje v sebe kritick zloku v dvojakom zmysle,
jednak v tom zmysle, ktor vyplva z nadvzovania na kantovsk kriticizmus, jednak v zmysle sebakritiky. Pokia ide o nadvzovanie na Kantov resp. kantovsk kriticizmus, synkriticizmus svoju metdu zameriava taktie na podmienky monosti, a to na podmienky monosti vetkch foriem transcendovania a sebatranscendovania loveka. Sebakritick moment metdy synkriticizmu vyplva z kontinulneho odliovania obrazu, ktor si synkriticizmus o sebe utvra, od toho, ak synkriticizmus v skutonosti je. Synkriticizmus zastva nzor, e to, ak v skutonosti je, mu nevyhnutne neme by nikdy plne znme, neustle si ako fungujci zostva do istej miery v tieni, unik si z dosahu svojho vlastnho poznania. Aj toto je jednm z dvodov, preo trv na tze, e sa rozvja len na to, aby bol kritizovan a odmietan, aby slil ako sas odraziska pre

Pozri niie. Na tomto mieste zatia iba odkeme na vklad vznamu vrazu eksaifns v Platnovom diele, ktor podal nrsky bdate Egil Anders Wyller v prci L1612 na stranch 50 a nasl. Wyller tu rozvja vahy vychdzajc z rozboru prepojenia troch fenomnov: fenomnu nhlosti, fenomnu slobody a fenomnu vchovy!

12

sebaidentifikciu toho, kto ho kritizuje. Synkriticizmus metodicky kotv v ako rozviklatenej istote neistoty, pokia ide o pravdivos jeho vrokov o predmete jeho skmania.

Ontologick vchodisk synkriticizmu

Uenie, ktor synkriticizmus ponkol kritickej verejnosti, sa opiera o procesualisticko-acentristick ontologick hypotzu. Pozrime sa na jej zkladn tzy. Vskyt ubovonej entity alebo procesu (ie akkovek emergencia i udalos) je poda synkriticizmu ireverzibiln, no zrove je prleitosou kultivovatenosti13. Tou najtrivilnejou, najahie dostupnou prleitosou kultivova je naprklad hmota, naa zasadenos do vntrosvetskho diania. Celkom mimoriadne prleitosti uplatni sa kultrne predstavuj naprklad vojny alebo prrodn katastrofy. ia, tieto prleitosti, napriek ich prakticky kontinulnej prtomnosti, vyuvaj udia len zriedkavo, povedzme ako svtci, pracovnci zchrannch zborov v krzovch oblastiach a pod. Vina ud sa vo svojom vntrosvetskom ivote v priebehu celej histrie civilizcie nech una kodenm a utrpenm; prakticky kontinulnu prleitos pretvra kodenie a utrpenie, ktor ns obklopuje od narodenia do smrti, od zaiatku existencia udstva dodnes, na nieo zmyslupln povinou nevyuvame. To je naozaj zvltne a nepochybne to stoj za vahu. Zanime teda najprv samotnm vymedzenm pojmu kultry, ktor ak vidme neustle inkuje v pozad naej reflexie miesta loveka vo svete. Kultra je premieanie zla14, oklivho, hodnotovo neutrlneho, menej dobrho alebo menej krsneho na dobro15, krsno16, lepie a krajie. okovek patr iba potia do kultry, pokia sa podiea na premene zla/oklivho na dobro/krsno. Ako klasick prklad premeny, o ktorej hovor tto defincia pojmu kultry, me sli Beethovenov in stelesnen v jeho VIII. symfnii F dur, op. 93, ktorej rukopis skladate datuje oktbrom 1812, ie obdobm, kedy jeho ivot oplval rozlinmi starosami a neprjemnosami; takmer pln hluchota a in zdravotn akosti robili Beethovenov ivot smutnm a chmrnym. A predsa nijak tie tchto trpkch, ba a tragickch udalost nepadol na hudbu VIII. symfnie ([HARASCHIN, S. et al. (1980)], 8990). Haraschin pripomna slov, e symfnia je preiaren humorom a naladen na ahk, bezstarostn tn mono ete vo vej miere ako jej dvoja VII. symfnia ([HARASCHIN, S. et al. (1980)], 90) Tento Beethovenov umeleck in si navye meme uvedomi nielen ako asn doklad premeny oznaovanej termnom kultra, ale aj ako prklad agapizmu, o ktorho pestovanie, udranie alebo obnovenie ide synkriticizmu v prvom rade: v spomnanom Beethovenovom diele toti niet ani stopy po boji (polemos), sil, urputnosti, zpase, ie po onej tvrdoijne pretrvvajcej tendencii naej civilizcie, ktor oznaujeme termnom polemizmus: Niet tu ani najmenieho akcentu tragiky i bu, silia i boja (!); atmosfra radostnho ponorenia sa do ivota (kurzva J. P.), ktor Beethoven, napriek zlmu osudu, tak miloval, vinie sa celou Symfniou F dur (ib.). Na pozad tejto synkrzy agapizmu a polemizmu, ktorej stelesnenm je na jednaj strane cel dianie naej civilizcie, na druhej strane ivot jej najvch predstaviteov (Beethoven, Michelangelo, Leonardo da Vinci at. a pod.), sa potom ponka reformulcia predmetu a nplne filozofickej inosti, redefincia samho pojmu filozofie. Vo svetle uvedomenia si uvedenej synkrzy agapizmu a polemizmu by sme potom nae chpanie filozofie mohli nartn asi takto: Filozofia je innos odhaovania, skmania a rozirovania predpokladov premeny udskej spolonosti na kultrne spoloenstvo a lena udskej spolonosti na kultrnu bytos. S uvedenm odhaovanm a skmanm predpokladov svis najm heuristick funkcia filozofie a

Synkriticizmus je jednak nvrhom vyui tto monos kultivova sa, jednak samm itm tohto kultivovania sa a jednak teriou kultivcie. Stredobodom praktickej i teoretickej pozornosti synkriticizmu je teda kultra alebo kultrne pobvanie loveka na svete ako maximum tohto pobvania. Nstrojmi alebo disciplnami takejto kultivcie s naprklad kotidianistika alebo virtualistika.
14 15

13

Zlo alebo zl je vetko, o komukovek alebo omukovek kod ie spsobuje utrpenie.

Dobro je uspokojovanie potrieb loveka bez toho, aby sa komukovek alebo omukovek kodilo. Dobro je uspokojovanie potrieb bez toho, aby sa komukovek alebo omukovek spsobovalo utrpenie. V tomto zmysle je aj krsno ako uspokojovanie estetickch potrieb loveka dobrom.

Krsno alebo krsne je uspokojovanie estetickch potrieb loveka alebo to, o uspokojuje tieto potreby, to o sa pi.. Krsno je formou dobra (pozri poznmka 15).

16

s uvedenm rozirovanm zasa najm funkcia ponematick, soteriologick, terapeutick, kotidianistick a virtualistick, ako o nich budeme hovori v alch astiach tejto knihy. To, e filozofia v procese odhaovania, skmania a rozirovania predpokladov kultivcie spolonosti a udskho indivdua mus by otvoren podnetom z jej celho (parafilozofickho) prostredia, ie otvoren pecilnym vedm, umeniam, nboenstvm i kadodennmu ivotu obklopujcemu filozofa, povaujeme za samozrejm a nevyhnutn. V predchdzajcich odsekoch sme sa poksil naznai, e zkladnm prvkom reality je udalos a e udalos chpeme v prvom rade ako (t najprstupnejiu, kedykovek poruke) prleitos kultivcie. Udalosou je naprklad u samo udsk indivduum. Aj na udalos udskho indivdua sa vzahuj slov o vyie spomenutej ireverzibilite udalosti. Ireverzibilitu udalosti v kontexte ivota udskho indivdua opisuje V. E. Frankl slovami, e kad rozhodnutie, najmenie prve tak ako najvie, je rozhodnutie na cel venos; e v kadom okamihu uskutoujem alebo strcam nejak monos, monos prve toho jedinho okamihu. Vetky ostatn monosti som vak tm u aj sasne zavrhol, odsdil k ne-bytiu, a to takisto na cel venos ([FRANKL, V. E.(1995)], 51). Frankl tu opisuje nesmierne zvltny proces, ktor by sa dal nazva ako proces eternalizcie, kedy sa loveka zmocuje zvra. Franklom opsan proces eternalizcie sa tka fenomnu zodpovednosti, ktor tkvie v jadre udskej existencie a na ktorej je nieo - ako hovor Frankl o je bezodn (pod. J. P.). Frankl hovor expressis verbis o priepasti udskej zodpovednosti, pri vedom ktorej lovek preva na jednej strane hrzu, no na druhej strane sasne nieo ndhern (pozri tame). Hrza a ndhera sprevdajce ireverzibilitu (neodstatenos) v ivote loveka s indiktory eternalizcie nieoho v om, o predtm bolo mono iba smrten. Udalosti sa alej vyznauj rovno-onto-tvornosou, niet centrlnej udalosti (acentrizmus synkriticistickej ontolgie). Sria udalost je dianie alebo proces. Realita je otvoren sbor dian alebo procesov. udsk indivduum je udalos otvrania sa miesta, cez ktor na svet prichdza vznam/zmysel ako poudujce prtomnenie sveta v mysli resp. ivote loveka. Pritom bdenie udskho indivdua je podmienkou existencie vznamu resp. zmyslu. Prtomnenm sveta v mysli resp. v ivote loveka je svet pri loveku. Naostatok uveden pritomnos sveta tvor bezasovostn kontrapunkt asovej prtomnosti sveta. asovostn charakteristiky (budcnos, prtomnos, minulos) synkriticizmus kontraponuje pritomnosti ako bezasovostnej charakteristike. Jadrom fenomnu vznamu/zmyslu je dleitos: dleit je iba to, o je, dleitm nie je ani to, o bude, ani to o bolo, pokia nie je dleitm to, o je. Ak nie je dleit to, o je, dleitm nebolo to, o bolo, a dleitm nebude ani to, o bude. Dleitos je ten - z perspektvy imanencie - jadrov aspekt alebo prvok vznamu, ktor mono oznai ako potrebnos a podstatnos. Iba vznam/zmysel je pre loveka dleit, potrebn a podstatn. Vetko ostatn mimo vznamu alebo zmyslu je pre nedleit a nestoj zato, aby to robil. Zmysel m iba zmysel, vznam m iba vznam, dleit je iba to, o je dleit. S tri vpovede z predchdzajcej vety tautologick alebo ni nehovoriace? Najzaujmavej problm pre loveka na svete je, ako prejs od nezmyselnho konania (nepotrebnho a nepodstatnho) ku konaniu, ktor m zmysel. Tento problm je vlastne v pozad celho synkriticizmu, synkriticizmus je uvedomenie si problmu prechodu od nezmyselnho k zmysluplnmu a formulcia tohto problmu. strednm problmom synkriticizmu je prechod od nezmyselnho k zmysluplnmu. strednos sa vak strca, ke sa zaneme pohybova v homognnom univerze alebo kontinuu vznamu - vo vznamovom univerze plat princp ahierarchickosti a acentrizmu; je to svet bezvberovej pozornosti, kde m vetko rovnak vznam i dleitos. V takejto situcii tu mme vedle sebe vce nepochybn konkrtnch ivotnch okruh (vce Umwelt, resp. Lebenswelt). Nelze tud hovoit o jedn jedin racionalit: nen tu dn sted (cen-

17

plne "mme" vznam a vtedy, ke nm sme, ke on je nami, naou sasou alebo podprocesom ns samch. Ma vznam v mysli, vo vedom, ie chpa ho, je len derivtom onoho esse perfectissimum vznamu ako naej sasti. Cestou takejto derivcie je naprklad vysvetovanie: vysvetlenie vznamu je druhou verziou vznamu, derivtom, s ktorm mono lepie zaobchdza, ke budeme parafrzova MerleauPontyho slov tkajce sa vysvetovania idey (L1884;146). Vznamom ns je ontologicky viac. Na prklade vizulnych vznamovch tvarov toto viac opisuje MerleauPonty slovami: "telo svojm zdruenm s telesnosou sveta prina viac, ne dostva, pretoe k svetu, ktor vidm, pridva on nevyhnutn pokladnicu vetkho toho, o toto telo vid" (L1884;140).

10

trum securitatis), z nho by mohly bt ozeny. Lebenswelty nelze hierarchizovat, ani teleologicky umsovat jaksi mimo interakci (L1766;121). Realita sa loveku pvodne dva ako celok predkriticky danho18, v ktorom neskoria reflexia vylenila rzne oblasti, a to v slade s kategriami, ktor v tejto reflexii intervenovali. Filozofick reflexia v minulosti vylenila naprklad oblas imanentnho a oblas transcendentnho a prila s viacermi pokusmi opsa ich vzah alebo proces ich vzahovania sa k sebe navzjom. Synkriticizmus tematizuje celok predkriticky danho ako celok predsynkriticky danho, to znamen, ako dvajci sa originrne aj pred jeho vlastnmi mylienkovmi postupmi. To, o filozofi doposia vyleovali z celku predkriticky danho ako transcendentno alebo transcendenciu, v synkriticizme oznaujeme ako transhorizontov realitu. Transhorizontov realita je to, o je za hranicou, po ktor siaha n obzor, o nm podstatne unik a preto o tom vieme iba to, e je to enigmatick. Transhorizontov realita vyvolva vo vedom pln paletu emocionlnych stavov od temnch a negatvnych, spojench so (prestench) strachom alebo zkosou, cez neutrlne a po jasavo iariv, spojen s (presten) radosou a oakvanm spsy. Nikdy nememe zauja tak postoj, aby sme dokonca aj vec kadodennho pouvania mohli vidie naraz zo vetkch strn; vdy nm mus nieo zosta skryt, unikajce, hmlist. Plat to dokonca aj vtedy, ke tto vec vidme s Heideggerom v kontexte tvorice zeme, neba, smrtench a nesmrtench. Viazanie sa transhorizontovej reality s imanentnm je transcendovanie. V transcendovan je zakotven totalita sksenosti loveka. In povedan, transcendovanie je proces umoujci akkovek formu prevania sveta lovekom. Ke vo svojej vahe nechme intervenova pojem prevania sveta lovekom, uke sa, e transhorizontov realita sa dva ako prevan v emergujcich slovne nevyjadrench vznamovch tvaroch. Toto originrne vznamov dianie je podproces procesu transcendovania a tvor transcendentlnu aprirnu podmienku vedeckho poznvania, umenia, kadodennho ivota, nboenstva i filozofie) a podstaty kultry (v podobe transcendencie smerom dovntra ie v podobe inscendencie). Reflexia a opis tohto vznamovho diania, ako aj vyjadrovanie jeho prvkov u nie je tmto originrnym vznamovm dianm vo svojej totalite, ale iba sasti, t. j. iba potia, pokia sm proces reflexie, deskripcie a verblneho vyjadrovania zostva nepomenovan, hoci si ho meme plne a bez vberu uvedomova. Neprechdzame u teda k reflexii reflexie, k deskripcii deskripcie a k vyjadrovaniu vyjadrovania, ale dosahujeme (v optimlnom prpade) stav kontinulnej, vyrovnanej, pokojnej mysle bez naptia a konfliktu. Tto zveren fza me by podprocesom transcendovania iba pokia v nej nedochdza k interpretcii a tvorbe nejakho intelektulneho obrazu transcendovania. Akkovek obraz transcendovania, ktor by sme vytvorili, je prvkom imanentna. V zmysle ostatne uvedenej poznmky je aj vklad podvan v tchto riadkoch sasou imanentna a nie transcendentna. Transcendentnm na transcendovan me by iba to, o je nevyjadriten, iba jeho unikajcno. Vedomie unikajcna nie je unikajcno. Vedomie unikajcna je iba jedna z foriem participcie na unikajcne. Ak teda povieme, e transcendovanie ns vedie k transcendentnu, u sme transcendovanie opustili nvratom do imanentna. Transcedentno je druh breh a toto plat aj o transcendentne samho transcendovania. Na onom druhom brehu sme potia, pokia neinterpretujeme a nepomenvame. Prejdime teraz k nrtu kostry celho synkriticizmu a zrove aj kostry tejto prce.

Desa tz synkriticizmu
Synkriticizmus vychdza z desiatich tz, z ktorch prv tyri s zkladn: 1. Podstatou udskho bytia je transcendencia (1TS)19. (Pozri str. 13.)

Dan je to, o tu je bez toho, aby sa o to priinil jednotlivec. Danos je nepriinenos jednotlivm lovekom toho, o nachdza v sebe alebo mimo seba.
19

18

Pri odvolvan sa na prv tzu synkriticizmu pouvame niekedy skratku 1TS, pri odvolvan sa na druh tzu synkriticizmu skratku 2TS at.

11

2. Maximom udskho bytia je kultra (2TS). (Pozri str. 25.) 3. Podstatou kultry je inscendencia (3TS). (Pozri str. 28.) 4. Maximom kultry je zmysluplnos (4TS). (Pozri str. 31.) Na tieto tyri zkladn tzy synkriticizmu nadvzuj alie tzy: 5. Podstatou zmysluplnosti je synkritika (5TS). (Pozri str. 32.) 6. Maximom zmysluplnosti je lska (6TS). (Pozri str. 35.) 7. Podstatou lsky je poteenie z inakosti (7TS). (Pozri str. 40.) 8. Maximom lsky je konkordancia (8TS). (Pozri str. 44.) 9. Podstatou konkordancie je pozitvna virtualizcia (9TS). (Pozri str. 46.) 10. Maximom konkordancie je synkriticizmus (10TS). (Pozri str. 54.) al vklad je rozlenen do desiatich kapitol v slade s vyie uvedenmi desiatimi tzami synkriticizmu.20

20

Pri tdiu tohto textu mono pouva hypertextov encyklopdiu FILIT resp. Encyklopdiu filozofie, vied, umen a nboenstiev.

12

1. PODSTATOU UDSKHO BYTIA JE TRANSCENDENCIA (1TS)

Dvod preo sa vo filozofii zaobera problmom transcendencie je aj isto filozoficky intern, toti zvanos problmu transcendencie pre filozofiu spova v tom, e filozofia charakterom svojho preniknutia do tohto problmu (resp. tajomstva) asto rekontituuje samu seba doposia nebvalm spsobom (L1457;19). udsk bytie je podproces svetovho diania, v ktorom me dochdza k poudujcej prtomnosti sveta v ivote loveka ie k zmyslu, k zmyslotvornmu dianiu, k autenticite21, ktor sa bytostne viae na transcendovanie22. Podstatou udskho bytia je transcendovanie23, ie prekraovanie hranc medzi imanenciou a transcendenciou, nsledkom oho dochdza k autenticite pobvania loveka na svete, ktor spova vo vynievan loveka z vntrosvetskho (imanentnho) do mimosvetskho (transcendentnho). Tto autenticita alebo vynievanie sa z procesualistickho hadiska jav ako proces spotrebvania sa ivota loveka. Totalita transcendovania so vetkmi jeho podprocesmi, o ktorch bude re niie, sa v dsledku svojej proce-

Autenticita - tto existencializmom podrobne rozpracovan tma - vystupuje v synkriticizme nie ako sebanjdenie, njdenie svojho opravdivho Ja a sebapotvrdenie, ale naopak ako sebastrata, znik alebo smr Ja s nsledkom uvonenia priestoru pre autentick ivot vyluujci akkovek formu strachu, ktor sa bytostne viae na prtomnos Ja. Tam, kde je Ja, nie je autentick ivot, a tam, kde je autentick ivot, nie je Ja. Autenticita sa jav ako hranica medzi na jednej strane ego-civilizciou truktrovanou poda siloiar strachu viazanho s Ja a neschopnou prerui kontinuitu vojen a inch foriem kodenia a na druhej strane synkritickm spoloenstvom (societas syncritica), ie spoloenstvom nereduktvne sa usvzaujcich bytost bez Ja a teda strachu. len synkritickho spoloenstva (homo syncriticus) sa nevyleuje z danej ego-society, ale naopak sa s ou nereduktvne usvzauje bez akchkovek ambci cieavedome ju meni na synkritick spoloenstvo. Homo syncriticus prosto nastva ako nonegoidn i paraegoidn forma loveka. Synkriticizmus sa poka o. i. registrova proces tohto nastvania, ktor vonkoncom nie je msi novm (vid predindoeurpske spoloesntv, buddhizmus, ran kresanstvo, taoistick wuwej a pod.), ale ktor doposia trp na nedostaton schopnos preva poteenie z inakosti ostatnch skupn paraegoidnch i egoidnch ud alebo im ju pria. Iba ialenci hovor Ouspensky mu ma permanentn ego (L1794;67). To, e deegoizcia v jej psychologickej ale i socilnej dimenzii nie je dajak nov utopick predstava, ale faktick stav, dokladaj kmkovek z ns zaiten stavy, ktor opisuje Levinas, ke ilustruje svoje il y a. Jednm z takchto prkladov je nespavos, o ktorej Levinas hovor: "Pri nespavosti lovek me i nemus poveda, e tu je aksi 'ja', ktor neme zaspa. Neschopnos presta bdie je osi 'objektvne', odo ma nezvisl. To nebdiem ja: 'ono' to bdie (L970;167)." Mohli by sme Levinasa doplni a pokraova: bdie mi to bez toho, aby som sa o to akmkovek spsobom usiloval, bdie mi to bez ohadu na to, i to chcem alebo nechcem, ba dokonca ke sa poriadnejie prizrieme bez ohadu na to, i som alebo nie som. Je to stav paraegoidnho roztvrajcna, ktor nie je ani bytm, ani scnom (niem), ani niotou, je to stav, v ktorom sa "nami" (nami?) val predustavenostno, veumoujcno, vestrhujcno (a mohli by sme hada aj alie slov), jeho sotva znesiten zplava alebo zaha. A desivos tohto vestrhujcna ns privdza k zitku, e i samo bytie sa dostavuje, e nie len prosto je. A toto dostavovanie sa bytia "nepotrebuje" ja, nijako sa o "nestar", je od neho totlne nezvisl. Levinasovo il y a vidme ako vedostavujcno sa. Problmy m iba zanikajce ja. Naa doba je prebdzajce sa zanikajcno ja. Levinas expressis verbis uzatvra: "Nejde tu u o duevn stavy, ale o koniec objektivujceho vedomia, o psychologick inverziu (L970;167168)". Autenticita a transcendovanie s bytostne spt, transcendovanie je cesta k autenticite i dokonca cesta autenticity. Opakom transcendovania je replikovanie danho, o je pohybom mtveho. V tomto zmysle je naa civilizcia mtva, hoci sa iperne pohybuje.
23 22

21

Toto - dynamisticky vyjadren - transcendovanie m na zreteli E. Coreth, ke pe: Transcendencia je podstatnm prvkom udskho bytia. Charakterizuje cel svet vlastn naej udskej sksenosti. Tento svet toti ustavine prekrauje sm seba, ukazuje nad seba. N svet je sce vdy obmedzen, ale nikdy nie je uzavret, nikdy nie je definitvne fixovan, ale m otvoren hranice (L990;186).

13

suality jav ako vynievajcno24 alebo prekraujcno. V. E. Frankl to formuluje takto: By lovekom znamen u taktie presahova samho seba. Podstata udskej existencie spova v sebatranscendencii ... . By lovekom znamen u vdy by zameran a namieren na nieo alebo niekoho, by oddan dielu, ktormu sa lovek venuje, loveku, ktorho miluje, bohu, ktormu sli ([FRANKL, V. E.(1995)], 37). Frankl na tom istom mieste podiarkuje sebapresahovanie loveka, ktor prekrauje rmec vetkch jeho obrazov, povaujc loveka za bytos, ktor siaha nad a mimo seba po zmysle a hodnotch a takto je orientovan na svet (tame). Ete skr ne prejdeme k rozboru foriem transcendovania, vimnime si, e problm transcendovania ako prekraovania hranc medzi imanenciou a transcendenciou implikuje tak centrlny problm transcendentalizmu ie problm apriority podmienok sksenosti ako aj centrlny problm fenomenolgie ie problm horizontovosti v synkriticizme tematizovanej ako transhorizontov realita. Zretene je to obsiahnut v slovch: Sksenos je dianie presahujce samo seba, transcendujci pohyb. Zrove vak - prve preto - nikdy nememe transcendenciu svojej podstaty poznva izolovane, oddelene od imanencie. Transcendencia sa deje25 v imanencii sksenosti, a obrtene imanencia sveta naej sksenosti podstatne prekrauje samu seba. Transcendencia je vdy a podstatne netematicky spoludan v naej sksenosti bez toho, aby sa stvala bezprostredne tematicky predmetne poznatenou. Pokia vak toto transcendentn dianie26 kontitutvne vstupuje do naej sksenosti, spoluprevame transcendenciu netematicky ako transcendentlnu veliinu, t. j. ako aprirnu podmienku vetkej sksenosti (L990;187). Toto Corethovo kontitutvne vstupovanie transcendentnho diania do naej sksenosti ponmame v synkriticizme ako bazlny ontotvorn inite udskho ivota, ktor predstavuje toho participanta ivotnho diania loveka, o ktorom hovor prv tza synkriticizmu (1TS) (pozri str. 13). Pokia ide o vyie spomnan dianie prausvzaujcna, treba si uvedomi, e jeho parametrika sa neobmedzuje len na transcendentnos a imanentnos, ale e zahrnuje aj temporalitnos a atemporalitnos. Toto je al vznamn aspekt, ktor je neustle sa navracajcou tmou naej prce. Vimnime si najprv bezasovostn rz bazlneho usvzaujcna sa loveka a sveta: dianie je nplou bytia loveka tu a hne, jeho tu-bytia. Uvedomi si to meme vtedy, ke si pozorne premyslme nasledujcu Patokovu otzku a jeho odpove na u: o je teda v prvom rade lovek? Je tu t. j. v om sa odohrva nhle, bez prpravy, odhalenie bytia a s nm vlom do univerza vec (L1645;96) Termny nhle, bez prpravy a pod. znamenaj menej ako okamih alebo ete presnejie: ani okamih(!) a tame ich ako v bezas. Existencia, pokrauje Patoka, znamen tento transcendujci vlom medzi veci jestvujce. Zkladom vetkho nho ivota, vetkho konania je tto otvorenos (tame). O tejto otvorenosti meme poveda nielen to, e u tu je, ako keby k nej dakedy dolo, napriek tomu e ju meme strati vtedy, ke sa bytostne uzavrieme pred svetom; o tejto otvorenosti meme poveda to, e nenastva, ale je hne, je sasne (simultnne) ie deje sa v bezas resp. je pritom. Takto rozumieme Patokovej charakteristike bezasovostnej, zarovnostnej27 alebo pritomnostnej28 strnky (pritomnosti, nie: prtomnosti) sprvania loveka: nae sprvanie je otvoren sprvanie, sprvanie charakterizovan tm, e sa v om udruje otvorenos pre veci. Na zklade tejto otvorenosti, tohto otvorenho sprvania, s nm prstupn veci, ktormi sa budeme v ivote, vo vede i vo svojich schopnostiach zaobera. Zmyslom, cieom existencie teleologickou dikciou, ktor pravda nemusme prija, pokrauje Patoka je transcendencia: rozsvecujci, osvetujci vlom do celku jestvujceho, do univerza (tame).

Motvnom zavdzania uzlovch termnov tvaru vynievajcno, prekraujcno, milujcno at. je poukza na procesualitu tchto aspektov miesta loveka vo svete, manifestcie sveta v udskom vedom a ohlasovania sa transhorizontovej reality v om. Synkriticizmus rozvja vznam tchto termnov v slade s princpmi svojej procesualistickej ontolgie, ich gramatick tvar sa utvra analogicky s termnom unikajcno, ktor som zaviedol v tdii L1593, s.4 na oznaenie spsobu danosti, podvania sa transhorizontovej reality. Termny naznaenho typu sa tvoria poda vzoru: milova milujc milujcno.
25 26 27

24

Toto dianie transcendencie alebo transcendentn dianie je transcendovanie. Pozri poznmku 25.

Vraz zarovnostn je odvoden od vrazu zarovnos, ktor je zasa odvoden od slova zarovno. Ak je nieo zarovno, ie naraz, odrazu, sasne, tak medzi vznikom jednho a druhho je asovo nulov okamih. Zarovnos m ten ist vznam ako pritomnos.
28

Pritomnos s krtkym i odliujeme od prtomnosti s dlhm i. Pozri predchdzajcu poznmku.

14

Ete skr ne prejdeme k vymenovaniu a charakteristike foriem transcendovania, chceme upozorni na tretiu dvojicu parametrov bazlneho usvzaujcna a sce na peratickos (uritos) a aperatickos (neuritos). Transcendovanie (prekraovanie) zana emergenciou (vynorenm sa) z apeirnu (neuritho), m sa ustanovuje peraticita. Parametriku prausvzaujcna ako bazlneho kontextu transcendovania loveka tak tvoria tri dvojice parametrov: transcendentnos imanentnos temporalitnos atemporalitnos peratickos aperatickos. Formy transcendovania mono rozdeli poda zkladnch modov tohto procesu do niekokch skupn: 1. Kadodenn formy transcendovania. 2. Umeleck formy transcendovania. 3. Vedeck formy transcendovania. 4. Filozofick formy transcendovania. 5. Nboensk formy transcendovania. 6. Synkritick formy transcendovania.

1.1 Kadodenn formy transcendovania.

Kadodenn formy transcendovania sa vyznauj spontnnym, viac menej neuvedomovanm a nhodnm prechodom loveka od pobytu bez existencie k existencii ako k autentickmu ivotu, ie k ivotu vopred nezabezpeenmu, riskantnmu a pritom kontinulne prevanmu bez strachu. Onm vntrosvetskm (imanentnm) v rmci kadodennej sfry transcendovania je pobyt bez existencie a onm mimosvetskm (transcendentnm) je tu existencia. Strach je tm, o predluje neautentick spsob ivota loveka, no k autentickmu spsobu ivota nevedie chcenie zbavi sa strachu, ale bezvberov uvedomovanie si svojho strachu. V tejto svislosti treba upozorni na zistenie jednho vemi dleitho synkritickho faktu, ktor uskutonil v roku 1969 americk psycholg Norman Bradburn, e toti stav astia a neastia nie s jeden od druhho zvisl. To, e je lovek astn, ete neznamen, e by nemohol by sasne neastn. Vskumom cesty k autentickej existencii alebo autentickmu kadodennmu ivotu je synkritika kadodennho ivota, synkritick kotidianistika29 a alie synkritizovan disciplny zaoberajce sa kadodennm ivotom vrtane synkritickej psycholgie, sociolgie, etnografie at. Vo filozofii urobil transcendovanie vo sfre kadodennho pobytu loveka na svete predmetom svojich vah a analz najm existencializmus a Levinasova filozofia, v ktorch vak pretrvva lipnutie na Ja udskho indivdua, na jeho substancilnoegoidnej vykrojenosti z toho, o je. Tto skutonos v prpade existencializmu viedla k jeho odmietaniu z pozci trukturalistickej filozofie, ktor ho napokon aj nahra-

Slovo kotidianistika je odvoden z latinskho slova cotidianus alebo cottidianus (= kadodenn) a znamen skmanie umenia kultivova kadodenn ivot svoj alebo svojich partnerov v dialgu alebo priamo toto umenie.Vekmi majstrami kotidianistiky boli tak osobnosti, ako napr. Jiddu Krishnamurti alebo Jn Albrecht. Ako ilustrciu Krishnamurtiho kotidianistiky mono uvies naprklad tto sekvenciu: Ak lovek dovol, aby nejak problm trval mesiac alebo len jeden de, i dokonca len niekoko mint, tak to nevyhnutne naru jeho myse. Bolo by teda mon postavi sa zoivoi kadmu problmu bezprostredne a okamite tak, aby ns nenahlodal a nezostval v mysli ako pripomienka? Takto pripomienky s predstavy, ktor so sebou neustle vlime a ktor sa potom stretvaj s onou zvltnou vecou nazvanou ivot. Pre ne s v ns vetky rozpory, spsobujce vonkajie i vntorn konflikty. ivot nie je ni abstraktn, naopak, je vemi skuton. Ak mu krame v strety zaaen predstavami, mme problmy na kadom kroku. (L1480;79)

29

15

dila ako aksi medzietapa nielen na ceste k posttrukturalistickej, ale aj vbec k postmodernofilozofickej tematizcii transcendovania. Tento pohyb viedol napokon k postpostmodernofilozofickej rehabilitcii bezasovostnch charakteristk transcendentlnych predpokladov otvrania sa imanentnho k transcendentnmu v kadodennch i vo vetkch ostatnch formch pobytu loveka na svete. Existencialistick analzy transcendovania v danom kontexte sa rozvjaj na pozad tematizcie autentickho a neautentickho: tento tematick invariant sa objavuje u u pvodcu existencialistickej filozofie Srena Kierkegaarda, poda ktorho sksenos loveka ako zloku kadodennho spsobu pobytu loveka na svete neme ignorova iaden filozof. Kadodenn osobn sksenos je plnohodnotnm a neredukovatenm zdrojom filozofickch poznatkov prve tak ako poznatky vedy, vznamov tvary generovan nboenstvom i umenm. Vchodiskom Kierkegaardovej reflexie dvoj a neskr trojetapovho itinerria transcendovania je odmietnutie monosti bezprostrednho zitku astia preitho s druhm lovekom presnejie odmietnutie pretrvvania tohto zitku (Piaek: Autentick a neautentick, Filozofia s. 435 an.). Levinas zasa ukazuje, e eminentnm miestom transcendovania v benom ivote je tvr druhho loveka: blny, s ktorm sa stretvam, a ktor sa mi ukazuje prostrednctvom tvre je plne In, priom jeho inakos nemem zrui takm spsobom, akm rum inakos vec pri ich zmocovan sa v prci alebo boji, ktor iba homogenizuj a replikuj imanentno. Levinasova kazuistick metafyzika Inakosti do tch ias v nevdanej rke tematizujca pestros fenomnov, v ktorch sa vykazuje transcendovanie, vak napokon zlyhva z nho hadiska v tom, e imanentn a transcendentn zasa len redukuje na rovnak tm, e Levinas vie u vopred a s naivnou (judaistickou) istotou, e transcendentno je absoltne in v pomere k imanentnmu. Synkriticizmus na rozdiel od Levinasa trv na hypotetickosti tvrdenia inakosti transhorizontovej reality, o hypotetickosti absoltnosti tejto inakosti ani nehovoriac: transhorizontov sa celkom pokojne me ukza aj ako tak ist ako imanentn, no vopred to nememe vedie a po smrti to zasa nememe sp oznmi. K takzvanm informcim z druhho brehu synkriticizmus zaujma rovnak postoj ako k omukovek inmu z predsynkriticky danho, ktor metodologicky zachyt najprv ako korpus v zmysle R. Barthesa, ie ako ukonen sbor materilu, ktor je analyzujcim vopred uren poda uritej (nevyhnutnej) arbitrrnosti a na zklade ktorho bude pracova (L1759;176). Takto postup umouje procedru skompatibilnenia analyzovanho materilu (dokumentov) pochdzajceho z inkompatibilnch zdrojov alebo zo zdrojov, ktor s za tak prinajmenom povaovan, za ak sa poklad naprklad ezoterick materil (napr. tzv. alternatvna medicna, vetectvo a pod.) a texty vedeck (vedeck medicna, prognostika a pod.). Predsynkritickos korpusu znesie vetko podobne ako predkritickos materilu, ktor je v om zahrnut.

1.2 Umeleck formy transcendovania.

Umeleck formy transcendovania s cestami k autentickmu umeniu, ktor by sme mohli charakterizova ako umenie, ktor kon s cieom, aby zostali nm objaven autentick formy ivota loveka a prevania sveta a seba samho lovekom. Umeleck formy transcendovania s podprocesmi umenotvornho diania, ktor me vysti do umeleckho diela. V umenotvornom dian ide o prepletanie sa troch zkladnch, ontologicky rovnocennch psiem umenotvornch procesov alebo dian, a sce tvorenia, interpretovania a recipovania. Vskumom ciest k autentickmu umeniu by sa mala o. i. venova synkritika umenia, synkritizovan umenoveda ie synkritick umenoveda a alie synkritizovan disciplny zaoberajce sa umenm a jeho druhmi. Interpretan podprocesy umenotvornho diania. Zkladom zmysluplnho vzahu k dielu je preruenie pomenvania, ie zdranie sa pomenvania poas recepcie umeleckho diela. Vimnime si to obrovsk naptie, o v ns vyvolva toto - vone povedan - dranie jazyka za zubami. Je tu cel rad zitkov a prian, aby ten, o hovor, o najskr prestal, aby sme zaali my. Sotva skon koncert, ozv sa slov obdivu alebo hany, iba obdivu a hany, ktor plynuli ako sas diania diela, tu u niet. Dovtedy, dokedy po koncerte drme jazyk za zubami, trv dianie onoho diela. Tlieskame, krame slou k vchodu, obdivujeme alebo sa naalej nudme, a to vetko a do okamihu, km neprehovorme. Prehovorenie preru dianie diela, preru obdiv, preru nudu at. Nieo podobn sa odohr aj isto vntorne, v naej mysli, pri zdriavan sa alebo pri nezdran sa pomenvania. o je to dianie diela a o je to interpretcia? V akom vzahu je dianie diela a interpretcia? Dianie diela a interpretcia s v takom vzahu ako celok a jeho as: interpretcia je asou (podprocesom) diania diela, alebo jeho pokraovanm, predlovanm a v-

16

zvou, aby sa v om pokraovalo. Osobitne si tu mono vimn vznam slova sa, ktor intenduje zvltne premeny subjektu umenotvornho diania, jeho rozmnoovanie, anonymizciu, pluralizciu a pod. Interpretcia diela je pomhanie dianiu diela, no nielen v zmysle asovom, v zmysle horizontlneho asovho trvania tohto diania, ale aj v zmysle vertikalizanho diania v bezas, diania, ktor je - vntrosvetsky povedan -okamikov, no v skutonosti mimoasov a spova v intenzifikcii diela, v jeho ontologickom zvdatovan: intenzvne prevan hudba je ontologicky bohatia (je jej ontologicky viac30) a zitkovo vdatnejia ne nepozorne vnman hudobnotvorn dianie; ete skr ne to pochopme, to vemi silno a ruivo ctime i u ako hudobnopraktick interpreti alebo ako posluchi. Ukazuje sa, e ontologick vdatnos (eficiencia) diela je akousi funkciou participantov umenotvornho diania. Tieto procesy mono vemi dobre tudova naprklad na hudobnom minimalizme. Diela je ontologicky tm viac (je ontologicky tm vdatnejie), m viac je interpretanch podprocesov jeho diania. Tu mono zahliadnu ivot alebo ivotnos diela. Zavenie diela by bola jeho smr, jeho znik. Ke tvorca dielo dokon m pocit smtonej rozlky, pocit navy ako po absolvovan pohrebu a pod. V skutonosti vak registrujeme iba navu alebo fyzick znik, smr jeho tvorcu, no smr Mozarta poznamenva len nepodstatne, ak vbec nejako, ivot jeho diela, rozvoj diania jeho diela. iv dielo je hotov iba zdanlivo. Uveden doklad aj autopsia skladatea: Pred tromi rokmi som mal mozgov prhodu a to, o som napsal a pem teraz, sa li od dovtedajieho hovor Alfred Schnittke a pokrauje: Predtm som mal pocit, akoby to, o je mimo ma, malo krytalick truktru, malo definitvnu, aksi idelnu formu. Teraz je to in: nepociujem krytalick truktru, ale nekonene premenliv, plyncu truktru. () Mm predstavu, e je to svet przranch existenci, nekonen a neohranien. Prinle mu aksi tieov sfra to, o v notch nie je zapsan, o nezanechalo stopy. A jestvuje oblas u nie tieov, ale oblas relnej existencie to, o nastalo, nadobudlo existenciu. V tomto zmysle v relnej sfre ije to, o Mozart stihol napsa, km v tieovej, irelnej sfre existuje ohromn svet tnov, ktor nestihol uskutoni Mono dokonca predpoklada, e tento nezrealizovan Mozart je nekonen (kurzva J. P.), ako je nekonen Bach a al velikni. Take relna hudba je len nevek as obrovskho hudobnho sveta, s ktorm m lovek do inenia. Ak bude vnmav, pocti ho, tento obrovsk iluzrny hudobn svet (L1780;552). Na zaiatku spomenut nepomenvanie sa nm bene jav ako mlanie. Mlanie je formou diania diela nielen ako pomlka alebo hudobn tacet, generlna pauza a pod., ale aj ako trvanie diania diela po skonen koncertu, doznen bsne, spusten opony, skonen filmu a pod. Skonenm koncertu sa nemus prerui dianie hudobnho diela, doznenm bsne sa nemus skoni dianie bsnickho literrneho diela, spustenm opony nemus skoni dianie dramatickho diela, skonenm filmu nemus skoni dianie filmovho diela at. Pokia ide o interpretciu, je mlanie nepomenvajce uvoovanie zitkovch pol, ktorch prameom bola praktickoumeleck interpretcia. Praktickoumeleckej interpretcii diela a vytvoreniu diela jeho autorom je spolon to, e s v spojen s nepomenovatenostnou strnkou reality (n e p o m e n o v a t e n o s t n o ), s jej enigmatickosou, s tajomstvom, podobne, ako bol v spojen Merkr s bohmi ako interpres (sprostredkovate). Umeleck dianie je napospol interpretciou tajomstva, a to, o dnes oznaujeme termnom interpretcia je vlastne len jednm z podprocesov tejto megainterpretcie, tohto enigmatickho (i presnejie: enigmatizovanho) sprostredkvania medzi bohmi a smrtenkmi. Preto - ke uvaujeme o byt tzv. hotovho umeleckho diela a jeho interpetcii a chystme sa na alie ditinkcie, mali by sme opatrne zaobchdza s otzkou, o je dleitejie - tvorba alebo interpretcia, o bolo prv, tvorba alebo interpretcia at. Platnos tejto poznmky si mono hne zaa overova pri pozorovan praktickoumeleckointerpretanch procesov, ktor s aj prameom vertiklneho rozvrstvovania sa diania diela, v ktorom sa zakladaj teoretickoumeleckointerpretan procesy. Teoretickoumeleckointerpretan procesy vnaj do umenotvornho diania zvltny dramatizmus vyplvajci z intenzifikcie rizika preruenia tohto diania. Teoretick sa toti vemi ahko me z onoho najvyieho nazeravho v antickom zmysle slova ie v zmysle toho, o Aristoteles nazval bios theoretikos zvrhn v objektivizan proces vysujci do pomenvania, ktorm umenotvorn dianie zamza, trh sa na nesvisl, neprepojen asti, a km ho op nerozpust nov vznamov udalos prijat a udriavan pri ivote niektorm alebo niektormi z participantov umenotvornho diania. Dianie diela v kultrnom zmysle slova by ustalo a vtedy, kedy by zaspali vetci participanti umenotvornho diania tak, e by ani nesnvali.

30

das ontologische Mehr der Musik

17

Umeleck dielo presnejie umenotvorn dianie spolu so vetkmi jeho podprocesmi sa klenie ako proces dhy dejinami nasycovan nepomenovatenostnou strnkou transhorizontovej reality. Umeleck dielo je podobne ako dha statick (hotov) len zdanlivo, v skutonosti je to vek erpanie vlahy tajomstva. Filozofia umenia, umenovedn reflexia a pod. s formami neprimeranho pribliovania sa k nepomenovatenostnej strnke tohto diania, s formami jeho zakrvania i priamo umtvovania. Preto ako dobr filozofia umenia, dobr umenoveda at. sa javia iba tie, ktor ustan, ktor sklonia hlavu pod oblkom umenotvornho diania a stan sa v najlepom prpade jeho oporou, zdrojom, z ktorho dha umenia pije vodu. Vkonom tohto umenouvoujceho ustania filozofie umenia a umenovedy je synkritizcia filozofie umenia a synkritizcia umenovedy. Synkritizovan ie umenie uvoujca filozofia umenia je synkritick filozofia umenia; a podobne - synkritizovan umenoveda je synkritick umenoveda. Jadrom synkritizcie tchto discipln (podobne ako ktorejkovek inej disciplny) je dehypostazovanie obrazu, ktor vytvraj o realite a dian, na tomto mieste o realite a dian umenia. Takto synkritizovan teoretickoumeleckointerpretan procesy s podprocesmi autentickho umenotvornho diania alebo podprocesmi diania, ktor ved k autentickmu umeniu.

1.3 Vedeck formy transcendovania.

Vedeck formy transcendovania s cestami k autentickej vede Autentick vedu by sme mohli charakterizova ako vedu, ktor pomha bez toho, aby komukovek kodila, ie ako tak vedu, ktor prestva pokraova (kon) s nsledkom spovajcim v tom, e umouje loveku i autenticky. Takto prstup k autentickej vede zahrnuje predpoklad, e veda je sasou kultry, a sce potia, pokia sa podiea na pretvran zla na dobro a oklivho na krsno. Vedeck formy transcendovania sa uskutouj v rmci vedeckho osvojovania si sveta lovekom. Pri tejto forme osvojovania si sveta lovek prekrauje doposia poznan, a to systematickm spsobom a s cieom tvori doposia neznme vedeck zkony ako hlavn vznamov tvary. Pritom sa uplatuj (i ke nie vlune) kognitvne zmyslotvorn procesy. Avak podprocesom kadho autentickho vednho diania je dehypostazovanie obrazov (a teda i vedeckch zkonov), ktor veda vytvra o realite, o tvor jadro synkritizcie vedy a vedie k synkritickej vede (scientia syncritica) ako o. i. systmu synkritickovedeckch pojmov. A. Einstein sa o takejto autentickej vede (i autentickom umen) vyjadril tmito asto citovanmi a znmymi slovami: Tm najkrsnejm, o kedy meme zai, je tajomno. Je to ten najzkladnej pocit, ktor je vdy na zaiatku akhokovek opravdovho umenia i vedy (L1666;7). Vedeck zkony otvraj iba utilitrno-manipulatvny vhad na svet prrody, spolonosti a mysle, umouj, aby ich lovek mohol ovlda. S deegoizciou loveka, ie so smrou jeho Ja, sa s vedeckch zkonov uvouj latentne prtomn nonutilitrne i parautilitrne vznamov tvary majce o. i. siln estetick innos. Deegoizcia loveka-vedca ho zbavuje nervozity ovldastva a horky manipultorstva, ktor sprevdzala subjekt utilitrneho alebo novovekho historickho typu vedy. Deegoizcia loveka (smr Ja) je prznakom zrodu nemanipulatvneho historickho typu vedy, ktor oznaujeme ako autentick veda, ie veda uvoujca polia harmonizanch, hravch a nemanipulatvnych pol vzahovania sa loveka a sveta. Hans Selye to vyjadruje takto: Naozajstn vedci si aj vo vemi vysokom veku zachovvaj urit stupe romantinosti a snvajcu, hrav myse; neprestajne ich fascinuje dobrodrustvo, neobvykl javy a zvltnosti. Nikdy ich neprestva vzruova heroick ndhera a neomyln shra zkonov, ktor ovldaj harmniu prrody i loveka (L1754;2727). Na naliehavos deegoizcie ako sasti synkritizcie vedy upozoruje komputerizcia vedy najm vo forme heuristickho vyuvania technolgie virtulnej reality; s tu prinajmenom dve nebezpeenstv: 1. nebezpeenstvo narcistickej infantilizcie vedy (najm v oblasti vojenskho a vojensky vyuitenho vskumu a v oblasti ejakulanho priemyslu) a 2. nebezpeenstvo reutilitarizcie vedy. Dsledkom infantilizcie (i narcizmu) a utilitarizmu by expanzia technolgie virtulnej reality do vetkch oblast zmyslovho kontaktu loveka (a teda i vedca) so svetom viedla nielen k nvratu nudy, ale k tomu, e nuda by sa stala veprenikajcim stavom loveka, kde by jednotlivec musel by umelo vymotivovvan dokonca aj k sexulnej aktivite. Cestami k autentickej vede alebo k autentickm pecilnovednm disciplnam vo vyie uvedenom zmysle by sa mala zaobera synkritika vedy a prpadne aj synkritick metaveda a alie synkritizovan disciplny zaoberajce sa vedou.

18

1.4 Filozofick formy transcendovania.

Filozofick formy transcendovania sa vyznauj prevaovanm zmyslotvornch procesov vysujcich do tvorby vznamovch tvarov, ktor s vsledkom poznania univerzlnych t miesta loveka vo svete s vedomm ich enigmatickosti a pri sebareflexii tohto postupu. Jednou zo skupn filozofickch foriem transcendovania je aj sebaprekraovanie filozofie z imanencie svojej nrodnej i kultrnej zasadenosti k transcedencii svetovej filozofie. Tto cesta nrodnch i kultrne viazanch filozofickch smerovan k svetovej filozofii je ex definitione nepredpsaten ani neviditen zvonku, z pozcie akhosi objektvneho metafilozofickho stanoviska. Je to cesta, za ktor si kad z filozofickch tradcii nesie svoju vlastn pln zodpovednos, je nedelegovaten na in filozofick tradcie, pretoe t filozofia, ktor sa - hrubo povedan - zvezie s nejakou inou o ako silnejou sa javiacou filozofiou do pantenu svetovej filozofie, tm de facto zanikne ete pred jeho prahom. O transcendovan regionlnej filozofickej tradcie m preto zmysel hovori len potia, pokia sa zachovva jej pecifickos i presnejie inakos vzhadom na ostatn filozofick tradcie a smerovania. Ma poteenie z inakosti druhch filozofi a ela im primne tto inakos (nielen ju tolerova) neznamen strca inakos (ke chcete: originalitu) svojej vlastnej filozofickej pozcie, ale prve naopak, prospieva jej a prehlbova ju. Cestou regionlnej filozofie k svetovej filozofii preto neme by ani syntza, ani eklektick spjanie postupov a metd pouvanch inmi filozofiami, ale skr synkrza (konferancia) a ich uvedomen podoba vo forme synkritiky. Podiarkujeme pritom onen aktvny a pozitvny akcent realizovan synkrzou v protiklade k trpnej, ba oraz trpnejej tolerancii. Tolerancia v skutonosti kamufluje izolacionizmus, pretoe iba trp inakos druhho, no nete sa z nej a nepodporuje ju. Synkriticizmus ako spsob transcendovania filozofi k svetovej filozofii mplikuje prajnos originalite ostatnch (inakoprajnos). Tto inakoprajnos je podmienka monosti existencie autentickej filozofie, ktorej le sce na srdci jednota (svetovej) filozofie, no jedine tak, e jej regionlne kontituenty sa kontinulne nereduktvne usvzauj. O originalitu svojej filozofickej pozcie sa zo synkritickho hadiska nie starme, ale tto originalita (rozumej: pvodnos a nenapodobitenos) nastva a synkriticizmus ju iba sleduje. Eventulnu originalitu svojho prnosu obyajne nestrcame preto, e sa o u nestarme, ale prve naopak preto, lebo na nej lipneme, upname sa k nej ako k nieomu, o om my vieme u vopred, e je originlne, dobr, uiton at. Lipnc na tomto sebaponman uzatvrame si automaticky monos preverenia naej originality, dobroty, pravdivosti at. Pravdivos filozofickej pozcie sa odohrva participovanm na dian pravdy, ktor nastva nelipnutm na svojej tzv. pravde. V tejto svislosti treba upozorni na vrazn rtu filozofie, ktor spova v tom, e zkladnou filozofickou istotou je istota neistoty, najm pokia ide o poznatky o transhorizontovej realite. Ma nemono pravdu, ale iba as na dian simultnneho roz-pamtvania sa ako forme toho, o Grci oznaovali vrazom aletheia. Nrok na matie pravdy filozofiu diskvalifikuje op na niektor z doterajch sporvedcich (ie vonkoncom neoriginlnych, desiatky, stovky i tisce rokov trvajcich) filozofickch pozci. Autentick filozofia je tak filozofia, ktor prestva lipn na sebe, na svojej pravdivosti a vetkom, o s tmto lipnutm svis, ba dokonca, ktor sa neboj presta (ie skoni ako filozofia) a uvoni miesto tomu, o ju transcenduje, o doposia chcela vysvetli, zmeni, nastoli, presadi at., no prve preto, e chcela, nemohla. Filozofia, ktor sa boj o seba, o svoje preitie, strca bazlny predpoklad svojej existencie - schopnos riskova svoj znik tvrou v tvr skutonosti, o ktor jej doposia ilo. Filozofia, ktor sa boj, e nastane to, o o jej ide, je zbyton (kodliv). Cestami k autentickej filozofii sa zaober synkritika filozofie, prpadne synkritick metafilozofia.

1.5 Nboensk formy transcendovania.

Nboensk formy transcendovania sa vyznauj prevaovanm procesov verenia v pravdivos toho i onoho obrazu transhorizontovej reality. Dramatickos nboenskch foriem transcendovania spova v tom, e vierou monos transcendovania odauj, komplikuj i priam podvzuj. Problm nboenstva spova v tom, e podobne (no spravidla ete viac) ako in formy osvojovania si sveta lovekom lipne na svojom pokraovan a odmieta svoje prekraovanie (svoje seba-prekroenie), e ho des pred-

19

stava svojho konca a uvonenie miesta tomu, o nastva s jeho koncom alebo smrou. Tento religionpour-religionizmus zbavuje nboenstv prve toho najvzcnejieho, s m na svet prili, a sce onoho vzahujcna sa vntrosvetskho (imanentnho) k mimosvetskmu (transcendentnmu). Pre doterajie nboenstv plat, e u vdy a vopred vedia, m i dokonca Km ono transcendentno je, e uvdzaj, vymenvaj jeho parametre (pohlavie, jedinos, mnohos, povahu, boskos, svtos, osobnos, neosobnos at.), v dsledku oho sa stavaj jedno proti druhmu a rodia alebo reprodukuj konflikt. Autentick nboenstvo31 je tak, ktor nedes inakos transcendentnho a monos jeho nastania. To, o tu oznaujeme ako autenticita nboenstva zahliadol Martin Buber a jeho interprettor opsal ako tendenciu v kadom nboenstve prekona samho seba, aby sa stalo ivotom(L1765;7677)32. Zvanm dsledkom tejto skutonosti je, e autentick nboenstvo nedes ani alia inakos, a sce inakos inch nboenstiev. Autentick nboenstvo m poteenie z (nepredvdatenho) nstupu nevypovedatenej inakosti transhorizontovej reality a z inakosti inch nboenstiev i dokonca mimonboenskch vzahujcien sa imanentnho a transcendentnho. Pozrime sa podrobnejie na nevypovedatenostn charakter inakosti transhorizontovej reality. Nevypovedatenostno opisuje poda mojej mienky heuristicky neobyajne inn nasledovn ryvok z diskusie: Ptajci sa: (...) Nepovedali ste vak ni o akomkovek nznaku boskho i transcendentlneho alebo ako by ste to nazvali. KRISHNAMURTI: Tak nznak me by objaven iba v slobode a akkovek vyjadrenie o om je popretie slobody, akkovek vrok o om je iba bezvznamn slovn komunikcia. Je tu (podiarkol J. P.), neme by ale hadan alebo nazvan a u najmenej zo vetkho ho mono uvzni do nejakho systmu alebo polapi dajakm obratnm trikom mysle. Niet ho v kostoloch, chrmoch ani v meitch. Niet k nemu nijakej cesty. Nijak guru ani nijak systm neme odhali jeho krsu.

Dalo by sa tu hovori aj o autentickosti v tom ktorom nboenstve. Problematiku autentickho alebo pravho nboenstva zoiroka rozvinul J. Krinamurti v nasledovnej pasi: Aby sme zistili, o je prav nboenstvo, musme odloi vetko, o preka. Ak mme farebn alebo pinav okn a chceme vidie jasn slnko, musme tieto okn vyisti, otvori alebo vyjs von. Podobne pokia chceme zisti, ak je prav nboenstvo, musme najprv vidie, ak nie je, a zbavi sa toho. Potom to meme zisti, pretoe vnmame priamo. Pozrime sa teda na to, o nie je pravm nboenstvom. Pd, rituly je to nboenstvo? Znovu a znovu opakujeme pred oltrom alebo modlou urit ritul, mantru. Mono nm to spsobuje rados, uspokojuje ns to. Je to vak nboenstvo? Obliekneme si posvtn odev, nazveme sa hinduistom, budhistom alebo kresanom a prijmeme urit tradcie, dogmy alebo presvedenia m to vetko nieo spolonho s nboenstvom? Samozrejme e nie. Nboenstvo teda mus by nieo, o mono njs, a ke myse toto vetko pochop a odlo. Nboenstvo v pravom zmysle slova nespsobuje separciu, alebo no? o sa vak stane, ke ty si moslim a ja kresan, alebo ke ja v nieo verm a tu nie? Nae presvedenia ns rozdelia. Nemaj teda ni spolonho s nboenstvom. To, i verme v Boha, alebo nie, m vemi mal vznam, pretoe v o verme alebo neverme je preduren naimi predpokladmi, vake? Spolonos okolo ns, kultra, v ktorej sme vychovan, vtla do naej mysle urit presvedenie, obavy a povery, ktor nazvame nboenstvom. Skutonos, e ty ver v nieo inho ako ja, zvis od toho, kde sme sa narodili, i v Anglicku, Indii, Rusku alebo v Amerike. Viera teda nie je nboenstvo, je to vsledok naich predpokladov. alej je tu hadanie osobnej sprsy. Chcem by v bezpe, chcem dosiahnu nirvnu alebo nebo, musm njs miesto pobl Jeia, Budhu alebo po pravici uritho Boha. Tvoja viera mi neposkytuje hlbok uspokojenie a pohodlie, preto mm svoju vlastn. Je toto nboenstvo? Je ist, e pokia chce lovek zisti, o je prav nboenstvo, mus by jeho myse od vetkch tchto vec osloboden. Je nboenstvo len vecou toho, e sme dobr, slime alebo pomhame druhm? Alebo je to nieo viac? Nevravm, e by sme nemali by tedr alebo dobr. Je to ale vetko? Nie je nboenstvo nieo omnoho vieho, rozahlejieho a rozsaihlejieho ako okovek, o me myse pochopi? Ak teda chceme zisti, o je prav nboenstvo, musme tieto veci do hbky skma a oslobodi sa od strachu. Je to ako ke z temnho domu vyjdeme na slnko. Potom sa nebudeme pta, o je prav nboenstvo, budeme to vedie. Budeme priamo preva to, o je prav (pod. J. P.) (L1811;147148).
32

31

J. Speck tento svoj vklad Buberovho chpania nboenstva doklad slovami samho Bubera Religion meint, je realer sie ist, um so mehr ihre eigene berwindung; sie will aufhren, die Spezialitt Religion zu sein, und will das Leben werden; es ist ihr letztlich nicht um die spezifischen religisen Akte, sondern um die Erlsung von allem Spezifischen zu tun [Nboenstvo znamen, e m je relnejie, tm viac mu ide o jeho vlastn prekonanie; chce usta vo vyznaovan sa by nboenstvom, a chce sa sta ivotom; koniec koncov v om nejde o pecifick nboensk akty, ale o zbavenie sa vetkho (nboensky) pecifickho] (L1765;77).

20

Jeho vzdmutie prichdza len vtedy, ke je tu lska. To je osvietenie (L1412;233). Pozoruhodn nzor v svislosti s nevypovedatenostnom formuluje Reginald A. Slavkovsk, ke dospieva k zveru, e za explicitnm mlanm o osobnej povahe absoltna, ktor sa vyklad ako hjenie jeho nepersonlnosti, sa me ukrva dobroprajn, hlboko osobn postoj k bytiu, ktor implikuje absoltno osobn, ctiace, pln lsky (L1646;7). Na tomto mieste nebude od veci pri vedom celkovho duktu naich vah v tejto knihe pripomen otzku Ja a problm odlenenia Ja od osobnosti: Implikuje nevyhnutne osobnostn povaha absoltna (ono Reginaldovo absoltno osobn, ctiace, pln lsky) Ja? A ide tu vbec o myslitenos alebo nemyslitenos33 transcendentna bez Ja, bez egoidnch truktr? o je vlastne dleit: myslitenos/nemyslitenos alebo lska/nelska? Vimnime si, e zatia o myslitenos/nemyslitenos s obrazne povedan na jednej lodi (a presne povedan na jednej ontologickej rovni) vzahovania sa k transhorizontovej realite, a sce na rovni niotnosti, je z dvojice lska/nelska lska nevypovedatenostnm sprstupovanm sa transhorizontovej reality, zatia o nelska ontologickm opakom sprstupovania sa transhorizontovej reality ie uzavretm prstupu k transcendentnu. Svoju autentickos relgia (= vzahujcno) strca v okamihu, ke tto inakos opisuje, ba dokonca tento opis systematizuje a predklad na verenie. Viera autentickho nboenstva by sa javila ako uvonenie priestoru pre zitok poteenia z inakosti transhorizontovej reality. Autentickos vzahujcna (= autentick relgia) sa vyluuje so strachom, desom, mkovek negatvnym alebo neprjemnm. Des je prznakom uviaznutosti v ilzich Ja lipnceho na sebe. loveka, ktor nevha obetova svoj ivot, nedesia uviaznutosti v ilzich Ja, mvnutm rozptyuje akkovek stran przraky. Autentickos sa tu viae na jednoznan povznajcno34, bez akhokovek negatvneho zvlnenia hladiny mysle. Kontinuita, nepreruovanos pokoja mysle a srdca je indiktorom autenticity spojenia s transcendendentom. Vbec ns tu potom neprekvapuje, e lovek schopn takejto vyrovnanosti viazanej na pokoj hladiny mysle sa vymyk zasiahnutenosti mkovek vntrosvetskm. I pred nboenstvami pravdepodobne stoj loha rozpamta sa na ono bazlne vzahujcno sa imanentnho a transcendentnho, v ktorom sa lovek35 ocitol pri svojom vzniku, a v ktorom sa zakadm ocitne kad udsk indivduum, ke sa narod. Ako prklad naznaenho indikovania autenticity vzahujcna sa imanentnho a transcendentnho uveme len blaenos prevan dieaom, ktor prijala a miluje matka. Prvou prinou naruenia tejto blaenej vyrovnanosti je zdanlivo nekodn vchovn zsah civilizcie do vzahujcna sa matky a dieaa: ide tu toti o ohrozovanie, o vnanie strachu, o civilizciu truktrovan i presnejie rozmedzeren do svojich najjemnejch vrstiev a procesov strachom. m by vak bolo ohrozenie, keby nebolo lipnutia na vlastnom Ja? Je iracionlne vna strach, ve na akkovek ohrozenie i nebezpeenstvo mono pokojne poukza aj bez toho, aby sa vyvolval strach. Ak si v okamihu, ke tate tieto riadky, uvedomte nebezpeenstvo jazdy v automobile bez priptania sa psom, predsa vbec nemuste preva strach. Takisto neprevate strach, ke fajte, idete po runej ulici, ke zomriete, ke vs nieo zabije a pod. Strach sa vynra v okamihu, ke sa zana trha sie vzahujcna sa imanentnho a transcendentnho, ke zana dominova diakrza vzahujcna sa imanentnho a transcendentnho, ke zaname myslie, interpretova, veri at., slovom, ke prestvame priamo vnma, uvedomova si, zastova sa.

33 34

ktor nanucuje pouitie slov implikova nevyhnutne

Pojem povznajcna je zoveobecnenm pojmov, ktor rznym spsobom a v rznych kultrnych reginoch tematizuj blaenos, rados a podobn fenomny. Naprklad v hinduizme je takmto fenomnom indikujcim spomenut autentickos to, o sa v sanskrite oznauje ako satitnanda (ie: sat (bytie) it (vedomie) nanda (blaenos)). Pouvanie vrazu satitnanda je tu motivovan snahou povzbudi intuciu adepta usilujceho sa dosiahnu oslobodenie (mku) v situcii, ktor sa vyznauje tm, e absoltno (brahma) nemono opsa slovami. Bazlne vzahujcno sa imanentnho a transcendentnho je topos bazlneho usvzaujcna sa loveka a sveta, ktor pozostva zo sboru procesov tvoriacich spojenie sveta a loveka a umonujcich poudujcu prtomnos sveta v ivote loveka. Bazlne usvzanujcno je to, o kriticizmus oznauje ako transcendentlno a to, o umouje transcendovanie ako prechod od imanentnho k transcendentnmu. Vetky procesy bazlneho usvzaujcna umoujce bytie sveta pre loveka sa pvodne navzjom nereduktvne usvzauj ie s v mode synkrzy. Pri rozbore parametriky bazlneho usvzaujcna sa v alom pozrieme aj na parametre temporality a atemporality a peratickosti a aperatickosti.
35

21

Posledn slov predchdzajceho odseku naznauj zvltnos priestoru i povahy transcendovania, ktor spova v bezmedzer, v neprtomnosti ditancie od toho, o je, o nastva alebo o kon, v jeho pvodnej a bazlnej nezprostredkovanosti. Znepokojenie, ktor vo vs vyvolva predstava, e by ste u konene mali umy okn v byte, sa nedostav, ak namiesto tejto predstavy okn hne36 umyjete. Predstava o tom, e okn treba umy, alebo chcenie umy okn, situciu komplikuje, i dokonca vyvolva strach, roztvra medzeru, ktor vypluje strach, zatia o loveku, ktor sa riadi zsadou, e najrchlejou cestou ako okno umy je umy ho, na strach nezvi as (nebude polapen asom, ocitne sa v bezas) ani priestor, pretoe vetko je vyplnen umvanm alebo neumvanm okna. Medzi umvanm a neumvanm okna niet nioho (ani asu ani priestoru). Nae splynutie s umvanm/neumvanm okna vytla zo vzahujcna sa imanencie a transcendencie dokonca samo Ja. A tam, kde nie je Ja, nem sa vlastne kto b. Cesty k autentickej relgii ako podprocesu kultry by mohli by predmetom synkritiky nboenstva a synkritizovanch discipln skmajcich nboenstvo, ako napr. synkritickej religionistiky, synkritickej psycholgie nboenstva at. V kontexte vah o nboenskch formch transcendovania sa natska do naej pozornosti aj synkriticky vemi zaujmav fenomn vzahu medzi mimovedeckm (napr. mimoreligionistickm) vrazom osobnej viery a vedeckm (napr. religionistickm prstupom k viere). Na nesprvnos intervenovania vedeckho do nboenskho upozoruje O. I. tampach v vode k eskmu prekladu klasickej religionistickej knihy R. Ottu Posvtn: Rudolf Otto pri vetkej svojej liberlnosti neprekroil tie svojej eurocentrickej epochy a nedokzal religionistick neutralitu (pod. J. P.) zachova a do konca. Teolg sa v om priebene ozval. I ke nboenstv povauje za porovnaten o do rznych fenomnov a o do svojho spolonho jadra, povauje predsa len kresanstvo za nadraden ostatnm, prpadne za integrujci (pod. J. P.) vrchol nboenskch dejn. Pokia by to bol mimoreligionistick vraz osobnej viery, nebolo o vytka. Prekvapuje vak, e povauje toto hodnotenie za vedecky preukzaten (L1761;14). Existencia tampachom podiarkovanej religionistickej neutrality je umoovan prve starostlivosou o synkritick fenomn nereduktvnej usvzanenosti eventulnej spojenosti nboenskosti a vedeckosti u toho istho bdatea alebo v teolgii. Nboensk a vedeck vvinov psmo kultry s dva odlin goodmanovsky povedan svety, ktorch vzba sa ani nevyluuje ani nevyaduje, ke vak tto vzba nastane, napr. v ivote udskho jednotlivca, nastane aj potreba priebenho udriavania nereduktvneho odstupu jednho od druhho. Rovnako sa to tka aj monosti integrova nboenstv pod ktoroukovek strechou, o by bolo mon iba za predpokladu nsilia a deformrci znemoujcich interreligizny dialg. Na zver tchto vah o nboenskch formch transcendovania by som chcel poukza ete na jednu z monch alch ciest osudu nboenstiev, a sce na t cestu, ktor otvra ich synkritizcia a ktorej veobecn forma by sa dalo oznai ako religio syncritica. K idei religio syncritica ako vsledku synkritizcie nboenstva alebo synkritizovanmu nboenstvu ma inpiroval prstup k nboenstvu, ktor zastval Davharll Nhr a nartol v nasledujcej pasi: Nboenstvo, hovor Nhr, ak som videl v praxi a ak prijmali aj mysliaci udia, ma nepriahovalo, i u ilo o hinduizmus, islam, budhizmus alebo kresanstvo. Zdalo sa mi, e je v zkej spojitosti s poverami a s dogmami zakladajcimi sa na plne nevedeckej metde chpania ivotnch problmov. V nboenstve bol magick prvok, nekritick ahkovernos a spoliehanie sa na veci nadprirodzen. Po tejto strunej expozci situcie najvch existujcich svetovch nboenstiev Nhr poda mojej mienky otvra vhad na to, o v tejto knihe oznaujeme ako religio syncritica ie synkritizovan nboenstvo. Napriek tomu bolo zrejm, pokrauje Nhr, e nboenstvo poskytovalo naplnenie istej hlboko pociovanej vntornej potreby (kurzvou tu i v alch astiach cittu z D. Nhra zvraznil J. P.) udskej povahy a ohromn vina ud na celom svete by sa neobila bez nboenskej viery v tej i onej podobe. Nboenstvo dalo svetu mnoho uachtilch muov a ien, rovnako ako ud bigotnch, zkoprsch a krutch tyranov. Dalo udskmu ivotu cel rad mravnch noriem, a i ke niektor z nich dnes stratili platnos alebo s dokonca kodliv, in ete tvoria zklad morlky a etiky. Nboenstvo sa tak takmto spsobom exponuje ako obrovsk zsobnk, sediment prevania sveta a miesta loveka v om, premania o tom, istch spsobov konania, a to so vetkmi konzekvenciami, ktor z tohto prevania, premania a konania vyplvaj. Na negatvne dsledky nboenskho prevania, premania a konania ako si to vmame na inch miestach knihy poukazuje

Toto hne je autentick priestor transcendovania, vytlajci zo seba akkovek znepokojenie, strach. Nplou tohto hne je bezmedzerie. O bezasovostnom vzname slova hne (po anglicky: in no time) cf. pozn. Chyba! Zloka nie je definovan..

36

22

jednoznane a radiklne Krinamurti; na pozitvne dsledky poukazuje o. i. Nhr v prve rozoberanom rozsiahlom citte, ktor pokrauje nrtom akejsi synkriticky zoveobecnenej predstavy nboenstva: Nboenstvo v irom zmysle slova sa zaober neprebdanmi oblasami sksenosti, t. j. neprebdanmi s hadiska dnench pozitvnych vedeckch metd poznania. alia sekvencia Nhrovch vah znie u isto synkriticky: V istom zmysle meme nboenstvo poklada za rozrenie znmej a prebdanej oblasti, i ke metdy vedy a nboenstva s si vzjomne plne nepodobn a do znanej miery pouvaj odlin prostriedky. Nhr alej opisuje kov moment synkritizcie nboenstva resp. jeho spontnneho smerovania k truktre religio syncritica, moment oznaovan v tejto knihe ako udriavanie pecifickho, na in neredukovatenho vedomia transhorizontovej reality: Bolo zrejm, e ns obklopuje rozsiahla nepoznan oblas, a veda pri vetkom tom, o dosiahla, vie o nej pomerne mlo, i ke sa v tomto smere poka dosta dopredu. Normlne vedeck metdy, ktor maj do inenia s viditenm svetom a ivotnmi procesmi (ie s tm, o v knihe oznaujeme ako vntrosvetsk, J. P.), neboli pravdepodobne celkom prispsoben psychickm, umeleckm, duchovnm a inm zlokm sveta neviditenho. Ako vidno, Nhrovi le na srdci pestros vzjomne neredukovatench spsobov uvedomovania si transhorizontovosti sveta, jeho unikajcna, ba dokonca nebrni sa tomu, aby sa vynorili eventulne nov formy alebo spsoby vedomia unikajcna. Cel pasus Nhr uzatvra slovami: ivot nie je len to, o vidme, poujeme a ctime, nie je toton len s viditenm svetom, ktor podlieha zmenm v ase a v priestore (sc. s imanentnom, J. P.). Neustle sa dotka neviditenho sveta inch, sn stlejch i rovnako premenlivch zloiek a nijak mysliaci lovek neme tento neviditen svet ignorova (L310;16 17) K mojej odvahe chpa vyie uveden Nhrove nzory na fenomn, ktor oznail spojenm nboenstvo v irom zmysle, ako prinajmenom smerovanie k idei religio syncritica ma podnietili aj alie jeho poznmky v citovanej knihe, z ktorch tu u uvediem len dve: asto, ke sa pozerm na tento svet, mm pocit tajomstva, pocit nepoznanch hlbn (L310;18). A k tomuto opisu prevania unikajcna sveta Nhr o ksok alej dodva rmcov opis fenomnu, o ktorho itie a teda nielen prost pochopenie ide celmu synkriticizmu: Rozmanitos a bohatstvo prrody ma vzruuj a vytvraj vo mne harmniu ducha (L310;19). Tmto sa vak u otvra tma alej podkapitoly.

1.6 Synkritick formy transcendovania.

Synkritick formy transcendovania nereduktvne usvzauj niektor alebo vetky predchdzajce formy transcendovania a obnovuj prpadne naruen kontinuitu vzahujcna sa imanencie a transcendencie. Sie vzahujcna sa je pvodne, ie ako celok predsynkriticky danho37, konferanciou synkrzy a diakrzy. Po naruen siete vzahujcna sa prevenm diakrzovch procesov, k omu dochdza dokonca aj bez vynaloenia akejkovek nmahy zo strany loveka a o sa jav ako roztrietenos alebo diskontinuita zmyslu, nastvaj negatvne zaitky, vynra sa strach, pocity viny, premanie, naptia, konflikty, chcenie, nechcenie, tby a nevle at. Obnovi sie vzahujcna sa a kontinuitu zmyslu a napokon vyrovnanosti nemono pokraovanm diakrzovch procesov i dokonca prechodom k ich cieavedommu rozvjaniu ie k diakritike. Ak tu m nasta obrat, musme sa zastavi, musme presta chcie, ti nieo z tejto naruenosti prekona. Akkovek prekonvanie je pokraovanm po horizontle optovnho chcenia a reprodukcie konfliktov do nekonena. Jedinou cestou ako vybdnu z naruenosti vzahujcna sa je vertikalizcia jeho uvedomovania si: akkovek svoju nespokojnos, akkovek negatvne pocity prestvame v prvom rade chcie odstrni, i akokovek in ma za sebou, ale naopak bez vberu ich zaneme ma pred sebou alebo - presnejie - pod sebou. Zaname ma pocit vky vznajcej sa nad vagnmi vlaku, pod ktorm sa prelomil most: vzname sa a uvedomujeme si plne a bez vberu, bez nhlenia a dopodrobna, akoby sme mali nekonene vea asu vetko, o sa pod nami odohrva, pozorova. Vertikalizcia nho ivota je paraleln prevanie vetkho bez toho, e by sme to chceli zmeni, prerui a unikn od toho, e by sme s tm polemizovali, e by sme to analyzovali. Tto vertikalizcia sa zaklad na nereduktvnom usvzaovan sa vetkho, o je - ie vetkho, o je pod nami, pred nami, v ns i mimo ns. Pokia tto vertikalizciu robme s uvedomenm, oznaujeme ju ako synkritika. Tto synkritick aktivita napokon strhva do pohybu nereduktvneho usvzaovania sa dokonca aj rigidn prvky truktry nho Ja, rozpa ich a nahrdza veprenikajcim dianm neosobnho prevania v bezmedzer, ktor u nie je asovo truktrovan a vykazuje tak znaky bezasovosti (pozri str. 54).

37

Dan je to, o tu je alebo o mme bez nho priinenia.

23

Schopnos tejto transverzlnej aktivity oznaujeme ako synkritick rozum a reflexiu fungovania synkritickho rozumu ako synkriticizmus. Pouijc tradine znejce slov potom mono poveda, e synkriticizmus je filozofia synkritickho rozumu. Predmetom synkriticizmu je konferancia podprocesov vzahujcna sa imanentnho a transcendentnho (ale aj temporalitnho a atemporalitnho a peratickho a aperatickho) majceho synkrzovodiakrzov povahu. Metdou synkriticizmu je synkritika konferancie podprocesov, ktor tvoria vzahujcno. lohou synkriticimu je vyrovnvanie automatickej tendencie diakrzy prevlda, vies k tenzim a napokon narueniu kontinuity vzahujcna sa v ktorejkovek oblasti osvojovania si sveta lovekom, v kadodennom ivote, vede, umen, filozofii, nboenstve38. Intervencia pojmov synkriticizmu (vlastne synkritickej ontolgie), ako pojmy inakosti, transcendovania, autenticity, imanencie a transcendencie (ie transhorizontovej reality) naznaila doposia najm bytostn previazanos autenticity a transcendovania.

38

Pozri zkon vieho stupa automatizmu na strane zla ne na strane dobra (pozri str. 25).

24

2. MAXIMOM UDSKHO BYTIA JE KULTRA (2TS)

lovek neme by na svete vmi ne kultrne. Kultra je ontologicky najvdatnej spsob bytia loveka na svete. By kultrnym zna pretvra okovek zl39 alebo okliv40 na dobr alebo krsne, prpadne menej dobr alebo krsne na lepie alebo krajie. V tomto kontexte a zrove v nadvznosti na Aristotelovo vymedzenie toho, preo filozofujeme41, mono poslanie synkriticizmu definova ako odhaovanie, vskum a rozirovanie predpokladov premeny spolonosti na kultrne spoloenstvo a udskho jedinca na lena tohto spoloenstva. V svislosti s vyie uvedenm vymedzenm kultrneho bytia treba alej poveda, o je to predovetkm zlo, dobro, krsno a oklivo. Pozoruhodnou vlastnosou zla je, e sa me odohrva aj bez dajakho osobitnho silia loveka. Tto vlastnos zla m na zreteli synkriticizmus, ke formuluje zkon, e na strane zla je vdy viac automatizmu, ne na strane dobra.42 Zlo je vetko, o kod, najm druhm. Zlo nie je to, o uspokojuje moje potreby, priom nikomu, najm druhm, nekod. Kovm slovom pri vymedzovan pojmu zla je "kodenie" alebo jednoducho "koda", "mrnos", osi, oho konanie je zbyton. Naprklad, pokia strach kod, je zlom, pokia pomha, je dobrom. Bazlnym fenomnom kodenia je jeho zbytonos. Zbytonm je vetko, k omu djde aj tak. Aj-takos zahrnuje by navye alebo by nadmieru, nepoznanie miery, neprimeranos miere, nemiernos. Vetko nemierne kod. Z toho, samozrejme, nevyplva, e vetko mierne iba pomha. kodenie/pomhanie s fenomenlne protiklady v priestore vynrania sa loveka vo svete. Vynranie sa loveka na svet sa odohrva v dvoch bazlnych formch vo forme kodenia a vo forme pomhania. ivot loveka je spriadanie (synkrisis) diania alebo prbehov kodenia a diania alebo prbehov pomhania. ivot ako dan je v tomto zmysle darom, ktor vak s postupom starnutia treba oraz viac aktvne alebo ochotne prijma. m sme star, tm musme by aktvnej pri prijman daru ivota. Formulujme cel vec ete abstraktnejie: ivot loveka je synkrisis (alebo v uvedomenej podobe: synkritika) diakrisis (naprklad kodenia) a synkrisis (naprklad pomhania). Zlo je zauzlenie tchto dvoch bazlnych dian udskho ivota a neochota pracova na rozuzlen kodenia a pomhania. Kultra ako pretvranie zla na dobro nie je "odstraovanie" zla, ale je v prvom rade dranie zla (kodenia alebo spsobovania utrpenia) v odstupe od dobra (naprklad pomhania). Zlo s dobrom sa neustle preplet, to je nevyhnutn a automatick. Nevyhnutn a automatick je aj to, e skr alebo neskr sa dobro a zlo na nerozlenie zauzlia, o je vlastne "vazstvo" zla, ak by sme chceli poui "militantn" terminolgiu. Zauzlenie zla a dobra, presnejie povedan, vnmame ako vazstvo zla. Tajomstvom dobrho ivota nie

39 40 41

Pozri poznmka 14. Okliv je to, o sa pri nazeran nepi. Okliv je opakom krsneho (pozri pozn. 16).

... neuvaujeme, aby sme vedeli, o je cnos, ale aby sme sa stali dobrmi, pretoe inak by bolo toto filozofovanie neuiton ... (ARISTOTELES: Etika Nikomachova, Druh kniha, 2; 1103 b Pozri: ARISTOTELES (1979), 44). Jeden z prkladov fungovania tohto zkona mono opsa slovami: "Mnoh z ns vedia z vlastnej sksenosti, e vytvranie zdravho duevnho postoja nie je jednoduch loha. Je to ako vali do kopca balvan alebo tlai auto, ktormu doiel benzn. Oproti tomu negatvne veci vznikaj tak samovone (kurzva J. P.) a ahko, ako ke voda prdi dolu z kopcov. Z toho je jasn, e musme vedome vynaklada silie (kurzva J. P.), aby sme vypestovali pozitvne mylienky a vyvarovali sa mylienok negatvnych." (L1637;55) Podobn mylienku formuluje P. D. Ouspensky (kurzva od Ouspenskho): mme prjemn a neprjemn emcie a vetky, ktor v danom okamihu nie s negatvne, sa mu v ktoromkovek okamihu premeni najnepatrnejou provokciou alebo aj bez nej na negatvne emcie (L1794;67).
42

25

je potlaenie zla (to je tajomstvo hlpeho ivota, pretoe potlaen zlo je ete innejie ako zlo transparentn), ale udriavanie zla v odstupe od dobra. Udriavanie zla v odstupe od dobra je to, o synkriticizmus oznauje ako pretvranie zla na dobro, ke definuje pojem kultry. Kultra nie je likvidcia zla, ale znekodnenie43 zla, zmena znamienka tejto neprekonatenej tendencie udskho ivota z mnus na plus. Toto plus je ontologick viac (das ontologische Mehr) alebo presnejie povedan ontologick maximum bytia loveka na svete, lovek neme urobi na svete viac, ako udriava zlo v odstupe od dobra. Kultru udruje pri ivote nmaha vynakladan na synkrisis udskho ivota: kultra je synkritika udskho ivota. Smr sa z tohto hadiska jav ako diakrisis diakrisis a synkrisis, ako rozpojenie alebo ako stotonenie kodenia a pomhania. Kultra je vankik synkritiky (rozumej cieavedomej synkrisis) medzi kodenm a pomhanm. Kultra nem moc, preto on metafora s vankikom v predchdzajcom odseku; na druhej strane kultra umouje nemiea zlo s dobrom tm, e si ich napriek vetkej svojej bezmocnosti (alebo mono prve vaka nej?) umouje uvedomova v ich vzjomnej odlinosti a neredukovatenosti. Kultra sa v naznaenom zmysle uplatuje ako transcendentlna podmienka monosti morlky, pretoe vytvra predpoklady pre posudzovanie toho, o je dobr a o je zl. Tam, kde niet kultry, niet rozliovania medzi dobrom a zlom a teda niet predpokladov pre morlku. Nekultrna spolonos alebo nekultrna skupina je automaticky nemorlna, pretoe v nej niet monosti zahliadnu rozdiel medzi dobrom a zlom. Vyie uveden synkrzu diakrzy a synkrzy ndhernm odvnym spsobom ilustruje R. A. Slavkovsk OP na prepletan sa diakrzy a synkrzy v dejinch kresanstva: Dvetiscron dejiny kresanskho antisemitizmu, kriiacke vojny, inkvizcia a prspevok misi ku kolonizcii sveta s vrenm svedectvom o nedostatonosti a nezrelosti takhoto prstupu (J.P. t. j. zdrazovania toho, o je na inch nedokonal, chybn, zl a diabolsk). Druh monos vzahu k svojmu okoliu sa neboj hada vetko dobr a hodnotn, o v om je, a poukza na to. Nepotrebuje svoju hodnotu budova na znevaovan inch. Takto postoj vyaduje vek zrelos. Len vaka tomuto postoju mohlo kresanstvo prei svoje zaiatky a nezanikn. Aj tento postoj, podobne ako prv, sa tiahne celmi dejinami kresanstva. Hoci sa niekedy mohlo zda, e takmer mizne, nakoniec sa v naom storo na 2. vatiknskom koncile stal oficilnym postojom katolckej cirkvi a proklamuj ho aj ostatn kresansk cirkvi. () Pri pokresanovan nrodov Eurpy sa tie navzjom prepletali (kurzva J. P.) dva uveden prstupy, raz prevldol jeden, raz druh. Kresanstvo neraz slilo len ako pomcka pri realizovan politickch zmerov. Pri pokresanovan Saska (8./9. st.) a Bulharska (9./10. st.) sa prelialo dos krvi. Naopak zase solnski bratia Kontantn a Metod svojm citlivm prstupom predbehli dobu o tisc rokov. Vytvorenm slovanskho psma prispeli k povzneseniu celej kultry (L1757;1, 3) Na neobyajne zvan prklady degenerovania synkritickej situcie, ie situcie, v ktorej rozliujeme dve odlin entity alebo oblasti a zrove nestrcame zo zretea ich svislos, upozoruje vo svojej knihe Kultra a moc Wolfgang Kraus. Takmito synkriticky usvzanenmi oblasami fenomnov me by naprklad hra a skutonos. Kraus ukazuje, ako tto synkritick situcia degeneruje pod vplyvom masmdi v procesoch, ako fikcionalizcia skutonosti, faktualizcia fikcie a pod.: "Mimoriadny krok smerom k zmieavaniu hry a skutonosti vykonala televzia, a to s najirou psobnosou. U film a rozhlas sa celkom vedome snaili, v mene dosiahnutia silnch efektov, o zmenu reality a hry. Filmov vojnov tdennk beal na tom istom pltne pred kriminlnou story, v rozhlase jeden veer celkom poblznili USA, pretoe vo fingovanom spravodajskom programe vysielali vylodenie ud z vesmru. Zatia o na javisku, v istom dome, v istej dobe ukazuj najdrsnej realizmus herci, ktor sa nakoniec poakuj publiku, ned sa vo filme alebo v rozhlase ani po skonen predchdzajceho predstavenia vyznai tak presne deliacu iaru medzi hrou a skutonosou: v tom istom mdiu sa vysiela neustle realita i hra, vzjomne sa striedajc a vemi asto celkom zmerne vzjomne prenikajc. U tdiov prezentcia sprv, prekladan optickmi gagmi, dva informcii do vekej miery povahu fikcie, zatia o fikcia sa chpe pokia to je len mon ako reprodukcia reality. Skutonos sa v televzii fikcionalizuje, fikcia sa faktualizuje. Od doby, ke televzia prenala vradu Lee Oswalda, uskutonili sa v ivom vysielan poetn prpady usmrtenia, ktor sa od vrd a zastrelenia v kriminlnych filmoch odliovali len tm, e vinou vyzerali menej skutone" (L1886;19).

43

V zmysle urobenia ho nekodnm, zabrnenia mu kodi, nejde tu teda o jeho znienie. Znienie je len jednm, a to druhoradm vznamom slova znekodnenie.

26

Niet udskej iniciatvy, ktor by nemala ancu sa kultivova, pretoe (to je hypotza, z ktorej vychdzame) v zrodku kadej udskej iniciatvy je nejak prvok vedomia dobrovonosti, dobroprajnosti a dobrodenia (alebo dobrotvorby). Otzkou je pervertovanie iniciatvy ud. Reflexiu mono prehlbova alej a pta sa: Me zlo osedla svoj obraz? Odpovedme: no, dokonca sa to me sta omnoho ahie, ne by sme sa nazdali. Stane sa to u vtedy, ke zostaneme iba pri obraze zla. Dobr obraz zla je toti iba tak, ktor prestane by obrazom a zane by nvodom na premenu zla na dobro. Nvod na premenu zla na dobro je v prvom rade vznamov tvar, ie poudujca prtomnos zla v ivote loveka a ako tak je u teda zrove emergenciou dobra. Robenie dobra je vo svojej podstate bezdvodn poteenie alebo rozko z inakosti dobra: emergencia dobra vyrastajca z prdu dobrotvornej aktivity loveka tkvie vo vynoren sa pozitvnych kvalt, ktorch inakos bola od zraku participantov dobrotvornho diania (t. j. toho, kto konal dobro, i toho, kto pozoroval konanie dobra) pvodne oddelen nepreniknutenou prekkou, tmou alebo tichom. Participant dobrotvornho procesu si nielene neel zredukova emergujce dobro na svoju predstavu o om, ale naopak, nechva sa strhva jeho rozvojom. Emergencia dobra je extatick, pretvra participanta zo zlej alebo hodnotovo neutrlnej podoby na dobr bytos a ireverzibilitou dobrotvornho diania participanta zveuje, eternalizuje. Mohli by sme tomu pozorumie tak, e udalos vynorenia sa dobra vo vesmre je neodstaten bez ohadu na akkovek jej al osud. Tza ireverzibility udalosti vynorenia sa plat vak aj o zle! Treba z tohto zistenia vedie takisto vyvodi dsledky (cf. vyie Frankl). Miestom, kde dochdza k pretvraniu zla na dobro, s ivoty participantov tohto diania, dobrotvornho procesu. Ak by sme tieto ivoty oznaili ako diskurzy, tak dobrotvorn dianie by sme mohli oznai ako rados z inakosti diskurzov, napr. rados autora dobrho skutku pri pozorovan inkov tohto skutku na jeho blnych. Ide tu rados z inakosti uvania si dobra druhmi. Ide tu o ienie tejto inakosti. Mimoriadne ontotvorn premeny nastvaj v priestore indivdua, ktor kon, interpretuje a recipuje dobrotvorn dianie. Redukovanie pestrosti dobrotvornch aktivt na svojrz niektorej z nich vyvolva podozrenie, e nejde o dobrotvorn aktivitu, ale o jej trietenie na v najlepom prpade hodnotovo neutrlne procesy. Dobrotvorn aktivita sa jav ako protiah proti spontnnej tendencii ivota ud presta by dobrotvornmi. Pravdepodobne tm sa d vysvetli ast bolestnos dobrotvornho procesu, zvltna nevraivos spolonosti voi dobrotvornm krokom, ponechanie dobrotvornho loveka jeho vlastnmu osudu at. A napokon otzka: Me zlo osedla nvod na svoju premenu na dobro? no, a sce vtedy, ke ostaneme iba pri nvode a neprejdeme k inu. Preto verblna odpove na otzku : "Mono zlo premeni na dobro?" je vlastne zbyton a teda je len pokraovanm v zle. Jedin zmyslupln odpove na tto otzku u nepozostva zo slov, ale z inov. Ltkou alebo elementom alebo ivlom dobra je synkritick in. Zkladnou podmienkou monosti synkritickho inu je rozhodnutie sa loveka vykona ho a vykonanie synkritickho inu je jeho skutonos. Inmi slovami: vykonanie synkritickho inu je maximum bytia loveka na svete. Ni in ako vykonvanie synkritickch inov nem zmysel, nech je to o ako nevyhnutn. Konanie inch inov ako synkritickch je trivilne a zbyton, pretoe k nm dochdza dokonca aj bez akhokovek priinenia sa loveka, mono by pritom naprklad plne leniv, pasvny, neochotn at. "Neochotn konanie" synkritickch inov je contradictio in adjecto, pretoe k synkritickmu inu ex definitione neme djs bez vedomho chcenia loveka. Mimovone dobrch skutkov prosto niet. Kad dobr skutok predpoklad vu ho chcie, dobr vu, alebo ete presnejie: vyznauje sa dobrovonosou. Dobrovonos je zkladn transcedentlna podmienka synkritickho inu. Dobrovonos je zkladn prvok kompetencie kona dobr skutky. Dobrovonos zaklad nevyhnutnos dobrch skutkov a vbec dobra na svete. Takzvan mimovon "dobr" skutky s nhodn a nepredvdaten. lovek, ktor iba mimovone kon "dobr" skutky je nebezpen, nectime sa pri om bezpene, ctime sa pri om neisto. Indiktorom dobrovonosti je pocit istoty a pohoda. Tieto slov - podobne, ako na to ete viackrt upozornme - si zachovaj svoju zmysluplnos iba potia, pokia prestan a zostane iba vedomie ich rozdielu od inov u loveka, ktor tieto iny kon.

27

3. PODSTATOU KULTRY JE INSCENDENCIA (3TS)

Inscendovanie (procesulny aspekt inscendencie) je sebaprekraujce prehlbovanie vntra jednotlivca alebo idenie mysle smerom do seba bez toho, aby hadala nejak odpove alebo vysvetlenie, pretoe zana a trv sebapreciovanm, ie nahradzovanm Seba i Svojho tela ctenm. Inscendovanie je transcendovanie smerom dovntra, spiritualizcia, poudujce sprtomovanie sa sveta v udskom vedom a ivote v podobe pvodne slovne nevyjadritenho vznamu alebo zmyslu, presnejie v podobe vznamovho (zmyslovho) diania. Podiarknutie procesuality inscendencie kurzvou pri slove "dianie" m poukza na monosti rozpustenia sedimentovanch truktr Ja (ego) v procese diania Ja, ktor zmysluplne strca svoje kontry. Zmysluplnos procesualitnho vytrcania sa Ja zo scny ivota umouje o. i. zachovanie identifikovatenosti toho typu reality, ktor sa kedysi nazval "Ja" a ktor v tomto zmysle zostva nereduktvne usvzanenm a usvzanitenm s Druhm (ktor sa rovnako me procesualizova). Klasickm prkladom procesualitnej Sebastraty je ctenie, ktor nie je nijakm stavom Ja, ale ja sm sa stvam ctenm. V seba premene Ja na ctenie mme pred sebou jednu z monch foriem kultry ako premeny zla na dobro, oklivho na krsno at. Kultrnymi zaname by spiritualizanou procesualizciou seba samch, o je zaiatok inscendovania. Ak by sme sa vyjadrili husserlovsky, inscendovanie je kontitcia a intitcia seba samho. No dleit je, aby myse pri tomto transcendovan do seba samej vydrala bez oznaovania a vysvetovania (a takto je to naozaj pri vyie nartnutej premene Ja na ctenie), ktor najm intelektula (o filozofovi ani nehovoriac) neustle vbia, m sa navodzuje nebezpeenstvo onej pretrvvajcej bezcitnosti intelektulneho ivota a intitci (vrtane kolskch), ktor ho konzervuj. Oznaovanie a vysvetovanie zvdza k nahradeniu sebaprehbenia sebainterpretciou, o ns vak op len vymrt nad hladinu praxe alebo ivota, nad hladinu kultry do teru terie kultry. Teria kultry neme by kultrou samou a u vbec nie jej podstatou. Dobr teria kultry je tak, ktor doke uvoova miesto kultre tm, e prestane by teriou. Nijak teria doposia neumonila ako vidno uom by astnmi. astie a in kladn stavy alebo procesy s automaticky nastupujcim (ak, samozrejme, vbec nastpi) sprievodom innost loveka, ktor ich vertikalizuje44 bez toho, aby sme si as tohto nstupu mohli uvedomi. Nstup astia a pod. prevame ako to, o je v bezas, alebo in vyjadren, vertikalizciu sprevdza pocit bezasia. Ono ineffabile astia alebo zmysluplnosti, ale aj ohokovek inho na ceste inscendencie, je stavom bezasia. Inscendovanie je intenzifikcia bytia loveka u tm, e obyajne m za sebou sebaprekraovanie loveka smerom von z neho samho. Popri vyie naznaenom pvodnom emocionlnom sprocesulovan Ja ie jeho emocionlnom transcendovan to mono pozorova aj na kognitvnom transcendovan bene oznaovanom ako poznvanie, ktor ako proces sa, pochopitene, zana v bezprostrednej blzkosti subjektu - hoci nie nevyhnutne predovetkm v om - a postupuje od neho oraz alej (L1680;15), a na jeho vzahu ku kognitvnemu inscendovaniu oznaovanmu ako poznvanie seba samho. Poznvanie samho seba, prenikanie do vlastnho vntra, poda V. Krupu, sa uskutouje za zloitch okolnost, a po zoznmen sa s bezprostrednm okolm ... (tame). Vznamov dianie transcendovania a inscendovania sa teda neobmedzuje iba na kognitvne vznamov procesy, ale v normlnom prpade je neustle nasycovan emotvnym a volitvnym vznamovm dianm sprevdzanm ostatnmi ivotnmi procesmi loveka, ba nesenmi nimi. K V. Krupom naznaenej zloitosti okolnost sprevdzajcich sebaprenikanie loveka tak patr vemi dleit monos bytostnej premeny loveka, ktor sa uskutouje inscendovanm: Inscendovanie neznamen (alebo nemus nevyhnutne znamena) prost preruenie eventulnej inej aktivity mysle, ako usudzovanie, hodnotenie, oznaovanie a pod., sprevdzajce postupovanie loveka od bliieho k vzdialenejiemu. Inscendovanie zana uvedomovanm si tchto aktivt mysle, ich priamym vnmanm bez preruenia a

44

Pojem vertikalizcie alebo vertikalizanho diania, s ktorm pracuje synkriticizmus, je vsledkom dynamizcie Tomovho pojmu simultnnosti.

28

bez posudzovania. Napr. posudzovanie sa pri inscendencii nepreruuje, ale uvedomuje bez posudzovania. Otzka je, i inscendencia napriek tejto simultnnosti mus zana protiahom, ie naptm. Dostvame sa tu k slvnej Patokovej defincii reflexie45 a k otzke vzahu medzi reflexiou a inscendenciou. Inscendencia je zvntorovanie sa v celkom osobitnom zmysle slova, je to transcendencia smerom do vntra v zmysle jeho rozirovania a tvorby, ako je to naprklad pri Rilkeho ceste za priestorom vntri. Inscendencia i - dynamisticky povedan - inscendovanie je podstata kultry spovajca v prehlbovan vlastnho vntra (innere Vertiefung) jednotlivcom, ktor sa tm vlastne premiea v ontologickom zmysle slova, v zmysle umocovania svojho vlastnho bytia, pri - v idelnom prpade - zachovvan kontinuity46 (alebo jednoty) vznamovho procesu v horizontlnom i vertiklnom smere. Pri inscendovan tu ide o doslovn vstupovanie loveka do seba samho cestou reflexie, koncentrcie, meditcie a kontemplcie, cestou atangajogy, zenu, tai i a almi spsobmi alebo postupmi; vystupovanie po rebrku bytia, transcendovanie smerom do svojho vlastnho vntra, zahbanie sa, ponranie sa do seba samho, sebaprehlbovanie, spiritualizciu, preduchovovanie sa, poudujce sprtomovanie sa sveta v udskom vedom a udskom byt. Inscendovanie nie je mon bez aktvneho priiovania sa loveka, bez ktorho by sa naruovala kontinuita vznamovho diania, ktor tvor inscendenciu. Inscendencia je stvanie sa zmysluplnm, kedy prevajci je zrove zitkom. Inscendencia je dianie alebo proces, bez ktorho by vo svete bola iba hmota. Ni in ako premena loveka na zmysel47 nem zmysel. Zmysel m iba premena loveka na zmysel ie jeho preduchovovanie. Maximom inscendencie by bola totlna vyplnenos ivota loveka zmyslom alebo vznamom, totlna zmyslupnos, totlna premena ivota loveka na zmyslov dianie. Inscendencia existuje najm v lske v mode bytia, ie pri niektorch aktivitch milovania, ako to vemi naliehovo podiarkuje a systematicky rozvja v celom svojom diele E. Fromm. Inscendovanie spova v lskyplnom zapodievan sa mkovek pri premene zla na dobro a oklivho na krsno, i menieho dobra na vie a menej krsneho na krajie. Inscendencia je ontologick zmena loveka (transformcia loveka), ktorej podprocesom je napr. objasnenie alebo pochopenie: ke si nieo objasnme alebo ke nieo pochopme, ontologicky sa premenme - sme viac duchovn, preduchovujeme sa. Inscendencia je pochopenie, uchopenie, tvorba zmyslu sprevdzan naou premenou na; premenou loveka na zmysel. Ke chpeme zmysel, sme zmysel. Zmysel si nepamtme, podobne ako si nepamtme slanos, sladkos, schopnos pohybova rukou, lyova sa at.48 Podobne ako je pociovanie sladkosti sasou diania, ktor v danom intervale kontituuje nae bytie, je aj chpanie zmyslu sasou nho bytia/diania. Sme bytostne bohat o chpanie. Inscendencia je bytostn obohacovanie loveka jeho sebaprehlbovanm. lovek sa nemen len tm, e naprklad ochorie, ale aj tm, e svoju chorobu prijme za svoju ako zmysel. Medzi lovekom, ktor je iba chor, a lovekom, ktor navye svoju chorobu prijal ako zmysel, chopil sa jej tm, e ju pochopil, je ontologick diferencia. Podobne je to aj so smrou: smr sa me sta sasou nho ivota ako obraz smrti, ako tento pecifick vznamov tvar alebo ako toto pecifick, v istom zmysle vnimon vznamov dianie. Vznamov dianie obrazu smrti je podprocesom ivota loveka, ktor m rozhodujci autentizujci efekt na tento ivot; premiea neautentick spsob ivota loveka na autentick. Ciest inscendencie je mnoho, ako prklad me sli atangajoga, Buddhova osemdielna cesta, tai i at. Dleit je, aby sa t ktor cesta neznehodnocovala zvluovanm, jej vyhlasovanm za jedine sps-

45

Domnievame sa ..., e reflexia, aj seberadiklnejia, tak, ktor uskutouje epoch od vetkch predsudkov, je protiahom voi samoinnej tendencii ivota nevidie sa takm, akm je, odhliada od seba, od svojej podstatnej neistoty sebou a svojimi monosami - dva sa inde alebo utieka sa do ilzi a uspokojen, ktormi sa chrnime pred pohadom na seba samch, ktor by ns odhalil a tm ochromoval krtkozrak zabezpeenos pred skaliami udskej existencie. Reflexia je protiahom voi interesovanosti naivnho ivota. (L18;159) Zachovvanm tejto kontinuity je dan identifikovatenos alebo ak chcete adresovatenos udskho indivdua po jeho opusten stuhnutch truktr Ja i dokonca Ja ako takho. Zmysel (alebo vznam) je poudujca prtomnos sveta v udskom vedom. Samozrejme, e tieto schopnosti meme strati, no k tejto strate nedochdza zabudnutm.

46

47 48

29

nu alebo jedine prav. Hadanie monost plnokrvnho dialgu medzi cestami inscendencie je predmetom vah R. A. Slavkovskho v jeho tdii o religionistike a prirodzenej teolgii (L1646 pozri najm str. 5-6).

30

4. MAXIMOM KULTRY JE ZMYSLUPLNOS (4TS)

Maximom kultry je nepreruovan kontinuita zmyslu, bezmedzerie zmyslu, kde ubovon krok je nevyhnutne ustanovenm domova, pohody a neprtomnosti akejkovek formy strachu, nepokoja alebo tby. Mono tu hovori aj o univerzalite alebo vezasahujcne zmyslu, o zitkuplnom it, kedy dokonca oblasti tela alebo cel telo je vedom a naplnen svetlom, zvukom a farbou. Telo je tu expandujci zitok, a sce zitok prehlbujci sa dovntra a riaci sa von. Telo je tu viac ne to, o o om mono vedie kognitvne v pecilnych vedch, vo filozofii, umen a nboenstve. Nae telo ns tu prekrauje vyvolvajc v ns as. Formciami zmyslu s tu tradine povedan tvary ducha i tvary tela; je tu Jedno zmyslu. Pohybom ruky alebo pomyslom sa tu zmysel roziruje alebo prehlbuje do nekonena, zmysel tu nem hranice ako naprklad pri nenom dotyku: Odkedy alebo odkia zana nen dotyk? Zana nen dotyk dotykom? Nie je to skr tak, e nen dotyk dotykom kon? Neprelnaj sa nae tel vtedy, ke sme nen a milujeme sa ete skr, ne sa dotkneme? Ak je tu nenos, tak je tu napriek dotykom alebo naprie dotykom. Nenos je kontinuitn expanzia zmyslu tela za jeho hranice smerom von i smerom dnu, nenos je praktick meditcia, jedna z foriem praktickej meditcie. Jej opakom je naprklad hrubos alebo surov dotyk tela, ktor telo trh ete skr, ne eventulne naru jeho fyzick integritu, kedy zmysel tela a zmysel telesnho dotyku a blenia sa k nemu vyhasna, kedy dotyky a tendencia k nim strcaj zmysel a nastva nae splvanie s replikciou zla, diskontinuity a fragmentu (trhliny alebo rany). Maximom kultry je veprenikajcno zmyslu, dom zmyslu. Sme tu, t. j. v maxime kultry, domom zmyslu: Maximum kultry je toti vtedy, ke netime49 po nieom alebo niekom inom, alom, o je vonku, kedy sme so sebou a s prrodou nadviazali stly a hlbok vzah, m nastala synkritick situcia. Je to tak preto, lebo in sa stva nami (mnou) i dokonca je nami (mnou). Prestali sme by zloit, pretoe vevyplnenos zmyslom je prostota. Bezmedzerie prostoty alebo - dynamisticky povedan - prostotu ako bezmedzerenie Krinamurti opisuje slovami: Prostota prichdza s porozumenm svojej vlastnej prirodzenosti, bez akhokovek skreslenia, bez akejkovek predpojatosti, bez akchkovek reakci na to, o o sebe objavte. Prosto sledova a uvedomova si kad mylienku, kad pocit, neobmedzova ich ani neovlda, len ich sledova, prve tak ako sledujeme let vtka, bez svojich vlastnch predsudkov a skresovania. Toto sledovanie prina ohromn pocit prostoty ... V celom tomto sledovan je vek sloboda a v tejto slobode je pocit dstojnosti z prostoty (L1412;200). Obyajne si kovite komplikujeme ivot a jeho prevanie abstraktnmi vznamovmi tvarmi, ktor s vsledkom vedeckch poznvacch postupov, a dokonca ich osobitne pestujeme, pretoe sa nm zd, e s vyie ne priame konkrtne zitky a svojou vkou ns pribliuj nielen k poznaniu podstaty ivota, ale aj k pochopeniu jeho zmyslu. Toto je vak cesta tvorby obrazov a modelov, ktor maj sprostredkovan vzah k nmu bytiu vyplnen bytostnm przdnom, ktor asto oznaujeme vrazom teoretick v kontrapozcii k praktickmu alebo konkrtnoivotnmu. Vsledkom tohto diania je schizoidizcia nho ivota, nie jeho sceovanie: pestovanie vedy obyajne neprispieva k rozvoju nho osobnho ivota, ale skr k jeho rozpadu na diskontinuitn fragmenty alebo priamo k jeho definitvnemu nahradeniu ivotom v slonovej vei vedeckej abstrakcie replikujce vznamov tvary starej paradigmy nho ivota. Oproti vyie nartnutmu abstraktnmu stavu nho bytia pripomna stav bytia, do ktorho ns uvdza inscendencia, priestor slobody alebo vonosti, z ktorho konme bez toho, aby sme nieo mohli pokazi, v ktorom niet ani dobrho ani zlho konania. V tomto zmysle sa v zmysluplnom byt zavruje premena zla50 na dobro51.

Naprklad tba v kontrapozcii s nenosou je menej zmyslu: tba je o do zmyslu Menej, nenos je o do zmyslu Viac.
50 51

49

Pozri poznmka 14. Pozri poznmka 25.

31

Inscendencia je transcendencia smerom dovntra, spiritualizcia, a ako tak, ako zvltny proces prehlbovania sa mysle, ju meme pestova podobne ako pestujeme (kultivujeme) svoje bytie, ke pretvrame zlo na dobro. Kontitcia a intitcia zmyslu je nedelegovaten na druhho, to znamen neredukovaten na kontitutvno-intitutvne aktivity druhho. Z toho vyplva, e nie je mon ani prenos vznamu z jednej mysle do druhej, ale pri komunikcii dochdza k re-krecii vznamov v mysliach participantov komunikanho diania. Komunikan dianie (komunikcia) je synkrza mysl rekreujcich vznamy kreovan druhm alebo druhmi. Doposia nezvyajn (nie ben) je aj stly a hlbok vzah k prrode. Keby sme boli schopn nadviaza stly a hlbok vzah s prrodou, nikdy by sme nezabili zviera, aby sme uspokojili svoju chu. Nikdy by sme pre svoj itok nezabili a nepitvali opicu, psa alebo opan. Nali by sme si in monosti, ako liei svoje rany a tel. A mudrc v tomto duchu pokrauje aj pokia ide o lieenie mysle, ktor prichdza postupne, ke ste v slade s prrodou - s pomaranom na strome, so steblom trvy, ktor sa prediera cez betn (pod. J. P.), s kopcami zahalenmi mrakmi. To nie je dajak sentimentlna alebo romantick predstava, hovor Krinamurti, ale skutonos vzahu k vetkmu, o sa hbe a ije na zemi (L1412;196), je to vzahujcno sa dian bez centra a vberu. On nepreruenos zmyslu je dan tmto stlym a hlbokm vzahom loveka k sebe, k druhm a k omukovek ivmu vbec, z oho by sme nemali nekultrne vyraova plvajce oblaky len preto, e naa prrodoveda fenomn plvajcich oblakov zarauje do mnoiny javov nevykazujcich znaky ivota. Zmyslupln alebo zitkupln ivot (zmysluplnenie) napokon nem ani subjekt ani objekt, ani Ja ani Ty, ani My, ani loveka ani prrodu, deje sa bez dvodu, bez zkladu a bez nositea. Synkriticizmus je pokusom rozpozna tto bezdvodnos a bezodnos (Ungrund)52 zmysluplnho ivota ako maxima kultry ete v stave ich skrytosti a unikajcna pred zrakom loveka v predreflexvnom stave vedomia. Fenomn unikajcna svis s atematickou spoluvedenosou bytia samho, ke pristupujeme ako pe J. B. Lotz k ens: Co jsme prv vyloili, ns dovedlo k ens, a tm spe k byt sammu jako k nemu pouze atematicky spoluvdenmu, m se pohled zamuje na vc nebo vc sama tvo poped vdom, zatmco ens se osvtluje pouze v pozad a jako pozad. Tm se vak jako nco pro lidsk poznn podstatnho vyjevuje, e ens ve sv odkrytosti zstv souasn skryt i pi svm sdlen souasn unik (L1753;8586).okovek nm ako smrtenkom, ie smrtenckej sasti Heideggerovho stvoria (cf. str.42), pri akejkovek forme pristupovania k nemu a jeho ukazovania sa simultnne unik. Nie je tu vak o utova, pretoe scna jeho unikajcnosou nie je menej, ale prve naopak viac. Skutonos tohto viac je transcendentlnou podmienkou monosti pozitvnej virtualizcie a umenia (i schopnosti) rozmnoova monosti druhch (milovanch), o oznaujeme termnom virtualistika (pozri kap. 9). Reflexia je spsobom uvedomenia si tejto skrytosti a unikajcna, nie ich odstrnenm; odstrnenie skrytosti a unikajcna nie je napokon ani v silch loveka. Z toho vak vonkoncom nevyplva slabos loveka, pretoe iba ono simultnne unikajcno vetkho okolo ns i vetkho v ns je miestom, kde dochdza k tomu, o by niektor nboenstv oznaili ako koridor, ktorm mono dospie k spse. Pri dosiahnut stavu vedomia simultnneho unikajcna sa rozpaj kontry Ja, ukazuje sa iluzrnos jeho plnosti a pevnosti; ukazuje sa, e je nim. Pri tomto stave vedomia nm zana by jasn nezmyselnos trva na svojom(!) Ja: vedomie simultnneho unikajcna zahrnuje vedomie nezmyselnosti Seba realizcie ie replikovania Ja. Vykraova smerom k sebarealizcii znamen vykraova smerom k nezmyselnosti. Vedomie simultnneho unikajcna je hranicou, kde kon zmysluplnos ako maximum kultry. Z naznaenou problematikou sa vak do centra pozornosti vnucuje sas ontologickho leitmotvu naej prce, a to problematika bezasia. Lotz v nadvznosti na vyie citovan expozciu toho, o sme oznaili ako fenomn simultnneho unikajcna kadho scna (sic!) a nie bytia pristupuje k dleitej ditinkcii medzi skrytosou bytia a zabudnutosou bytia. V teisticky motivovanom prklone k Tomovi Akvinskmu neuvedomenie si tejto ditinkcie Lotz vytka Heideggerovi: Tm, e takto ijeme v zaloenm, ani zohledujeme jeho zaloen, pohybujeme sa v nm pien a po vechny asy nezruiteln skrytosti byt, kter vak neznamen tot co zapomenutost byt jak teba ci na rozdl od Heideggera (tame, s. 86). Uvonenie sa pohadu na bezasie/bezasenie opisuje Lotz v niekokch krokoch tak, e

52

Meister Eckhart

32

v prvom kroku si uvedomme, e skrytos bytia je u vdy poklesnut do zabudnutosti bytia, kter vak me bt zejmna na zklad prv zmnnho obratu pekonna a je tak pekonvna (tame); v druhom kroku zachytvame uvoovanie sa cesty nstupu vedomia transhorizontovej reality tak, e se nm byt odhaluje jako to, co ns bytostn pekrauje, take byt se vyjevuje pesn jako nco ns bytostn pekraujc (tame); v treom kroku si uvedomujeme, e nakoko uchopujeme byt v podob ens a ta znamen tolik co asovn, je nm samotnm asem (pod. J. P.) byt stejn tak zdlovno nebo odkrvno jako odnmno nebo skrvno (tame). Lotz v tomto kovom kroku vystihuje ambivalentn funkciu asovosti v tom, ako nm je dan bezasie (i bezasenie), alebo povedan plne v slade s naou synkriticistickou dikciou ako sa odohrva synkrza asenia a bezasenia: Souasn je zejm, jak je as sice na jedn stran byt pimen, ponvad se v nm byt me odhalit, na druh stran vak tak nepimen, ponvad byt zstv zahaleno ve zpsobu, jm as umouje odhalovn (pod. J. P.) (tame). A tak dochdza k tvrtmu kroku, v ktorom si uvedomujeme, e bytie ponechv podle sv nejvnitnj sebetotonosti as za sebou, anebo jm (rozumej: asom, J. P.) neme bt zachyceno to, co podle veho poukazuje na posledn nadasovost byt (tame). Hoci synkriticizmus ako sme u upozornili ponechva parametrizciu bytia (transhorizontovej reality) mimo svojej kompetencie, mono Lotzov text chpa ako opis asovostnobezasovostnej dimenzie prausvzaujcna sa imanentnho a transcendentnho, kde sa k slovu dostva napanie sa udskho ivota zmyslom na bze vedome uskutoovanej synkrzy ie synkritiky asenia a bezasenia. Pozrime sa teda najprv na podstatu zmysluplnosti ako tejto synkritiky vbec, ie predovetkm v jej nereduktvnej usvzanenosti s uvedomovanou diakrzou, t. j. diakritikou.

33

5. PODSTATOU ZMYSLUPLNOSTI JE SYNKRITIKA (5TS)

Zmyslupln pobvanie na svete je vo svojej podstate synkrzou alebo konferanciou, ktor vak lovek ako kultrne existujca bytos (2TS) uskutouje vedome, ie ako synkritiku (pozri niie). Samozrejme, e ako kad synkrzov dianie, sa aj synkrza pobytu preplieta s diakrzou, a aby synkrza trvala, vyaduje si pln vnos a pln nasadenie ivota loveka, pretoe na strane diakrzy je v stupe automatizmu ne na strane synkrzy, podobne, ako je to pri zle, kde plat zkon vieho stupa automatizmu na strane zla53 . Synkritika je vedome uskutoovan synkrza, a to nielen vo forme metdy, ako sme to videli pri vklade metdy synkriticizmu54, ale aj vo forme praktiky, ie ako permanentn praktika synkrzy55, ako vedom spsob prepjania alebo spriadanie (SYMPLOK) vetkch psiem inscendovania, ako umenie ich spjania (H TECHN SYNKRITIK) pri zachovan jedinenosti kadho z nich rozpoznanej diakriticky. Synkritiku ako metdu vyloil po prv raz Platn, a sce v dialgu ttnik, no aplikoval ju u skr, napr. v dialgu Sofista. Nrsky filozof E. A. Wyller aplikciu synkritiky opisuje ako postup, pri ktorom sa najprv ostro zdrazn dvojnos protikladnosti, ENANTION56 (M ON - ON57), a potom vedno nazrie obojnos rznosti, HETERON (M ON - ON). Pri tomto pospolnom zren (kurzva J. P.) u Platna nedochdza k nijakej novej jednote v zmysle Hegelovho tretieho lena. Duch (synkriticizmus tu hovor: inscendencia alebo spiritualizcia, pozn. J. P.) m by schopn pobva v dvojnosti ako obojnosti (AMF). Nem postupova sledom prekonvania, Aufhebung, a dosiahnu konen pokoj, aby nakoniec spoinul v Absoltne, ale m by sm neustle inn pri SYMPLOK najvych protikladov, a to ako DYNAMIS, sila (L1612;122). Vertiklna i horizontlna plynulos alebo bezmedzerovitos zmysluplnho ivota loveka, ktor u nepud k nijakej tbe a chceniu, ale je pri cieli a doma, a to pri onej DYNAMIS ie sile, je priamym efektom zaujatia synkritickho postoja, v ktorom sa popri horizontlnom spojen jednotlivch psiem synkrzy kontituuje aj vertiklne spojenie medzi psmom synkrzy a psmom jej uvedomovania si ie synkritiky. Toto je konferancia (synkrza) synkrzy a synkritiky. Ak by sme zmyslupln ivot oznaili ako ivot duchovn, tak by sme mohli poveda, e i zmyslupln ivot znamen by si bez vberu vedom toho, e je tu sloboda od znmeho dokonca aj vo chvach, ke znme mus pracova (L1412;221). Prve bezvberovos uvedomovania si je to, o o ide v onom vyie spomenutom pospolnom zren, ie v nereduktvnom usvzaovan vykonvanom vedomou synkrzou, ie v synkritike. Realizcia tchto procesov vak znamen nielen v tom i onom smere kona inak, ale aj celkovo by in, ie transcendova. Tto cestu zmysluplnho ivota ako transcendenciu k lske opisuj vemi vstine slov: Skuton duchovn ivot je teda sloboda od poznanho. Neznamen to poznan plne z mysli vymies, ale vstpi do celkom inho stavu, z ktorho poznan pozorujeme (pod. J. P.). Toto zrenie (nazeranie) bez vberu je innos lsky. Duchovn ivot (J.P. my by sme povedali zmyslupln alebo spiritualizovan ivot) je tto innos, cel itie je tto innos a duchovn myse je tto innos. Duchovnos,

53 54 55

Pozri str. 26. Pozri str. 8.

Vymedzenie pojmu synkritiky ako permanentnej praktiky synkrzy sa tu o do formy vyjadrovania inpiruje A. B. Olivovm chpanm umenia ako permanentnej praktiky krzy (pozri: L987;34). Ako praktiku synkrzy mono oznai jogu v M. Eliadeho zmysle ako veindick sbor duchovnch technk, ako osobitn rozmer indickho ducha (cf. L1784).
56 57

protiklad nescno - scno

34

myse, ivot a lska s jedno (L1412;222). Preto sa zd, a pod tmto titulom aj budeme pokraova alej vo vklade (v 6. kapitole), e maximom zmysluplnosti je lska. Najprv sa vak poksime ete o ontologick doplnenie nho opisu podstaty zmysluplnosti. Podstata zmysluplnosti ako synkrzy (konferancie) psma synkrzy a psma synkritiky sa zaklad na synkrze asenia a bezasenia prekraujcej hranice udskho diania. Nereduktvne usvzaovanie sa asenia a bezasenia prechdza lovekom i kadm mimoudskm konenm scnom. Toto si mono uvedomi teisticky (naprklad ako Tom Akvinsk, Lotz, Patoka alebo Palou) i non teisticky (ako naprklad Krinamurti, budhizmus i taoizmus). V synkriticizme nm ide o nadviazanie na vaok onoho obrovskho irokospektrlneho (nielen intelektulneho vedeckho a filozofickho, ale aj umeleckho, mystickho, nboenskho a kadodennho) prevania nereduktvnej usvzanenosti asenia a bezasenia: Svtn, rozkvetl louka to jsou msta krsy, vstoupiv do asu bytost, avak neredukovateln na jejich asovan (L1766;82). Tieto Palouove slov v nejednom ohade pripomnaj Krinamurtiho poetick dikciu58, napriek tomu, prv zastva teistick a druh nonteistick stanovisko. Spolonou rtou vyie uvedench teistickch i nonteistickch prstupov je citlivos k fenomenalite asenia i bezasenia a tak ich opis, aby bolo mon zachyti aj predinterpretatvne zloky vaku ich analz a deskripci asenia a bezasenia. Poveda analytickofilozofickch prstupov k tejto problematike, ktor uvdzame na inom mieste tejto knihy59 m trvale inpiratvnu hodnotu pre ns aj fenomenolgia asu, ktor Patoka charakterizoval ako jednu z najzkladnejch filozofickch discipln a monoe aj zklad vetkej fenomenolgie60. K fenomenologickm opisom prevanho asu sa vak v tejto knihe (na rznych miestach a to v slade s potrebami vkladu) pokame prida aj opisy prevanho bezasia, priom sa inpirujeme najm Krinamurtiho filozofiou ustania asu. Ako vhodn miesto pre synkritick zachytenie onej predinterpretatvnej zloky vaku reflexi a opisov asenia a bezasenia sa nm jav Patokov opis transcendovania imanentnho: Nejde tedy o etapu sebenalezen konen bytosti, nbr o jej pekroen do pln jinho61 (kurzva J. P.) (L18;163). Patoka na tchto miestach naznauje vchodisk z imanentistickej uhranenosti a pre synkriticizmus tak dleit monosti demilitarizcie a sasti aj deegoizcie pertraktovania asenia a bezasenia: Reflexe v absolutnm smyslu je akt, kter znamen, e pro j, vzat v jeho jde, cel zpas nem smyslu, e pravda zana teprve tam, kde toto vecko je zstaveno za sebou. e spasen, vlastn sebenalezen nikdy neme bt dosaeno ve svt, nbr jen jeho pekroenm. e sebenalezen ve svt je vdy jen zdnliv, pedbn, prav existence je kontemplace toho mimoasovho pramene asu, kter je obsaen v iv ptomnosti (kurzvy J. P.)(L18;163). To, o Patoka oznail slovom kontemplcia mono praktikova v kadodennom ivote (Krinamurti) alebo v joge (Gtnanda, Adn , Tomio Hirai, Gee Rabten a i.) ako participciu na synkrze asenia a bezasenia ako poslednom zklade zmysluplnosti v ktorejkovek forme pobvania loveka na svete. Palou, ktor zhruba povedan asenie tematizuje ako chronologick62 a kairologick as63 a bezasenie ako as venosti64, opisuje to, o o v tejto kapitole ide, ie pod-

"Seeing the beauty of the earth, of the valley, does not involve time (kurzva J. P.), but the translation of that perception on to a canvas or into a poem needs time." (L1890;3940)
59 60

58

Pozri 7. kapitola.

Pozri L18;94. Koncentrovan podanie fenomenolgie asu podva William Barret v tdii The Flow of Time, in: L1891;355377, kde vychdza z podrobnho opisu a rozboru "jedinho jednotnho fenomnu asu (one unitary phenomenon of time)" alebo "jedinho konkrtneho fenomnu asu (one concrete phenomenon of time)" (str. 364, 367).
61 62

Problematikou inakosti sa zaoberme na inom mieste, pozri. str. 41.

Pri chronologickom ase ide o as ako rad okamihov alebo chv i db, ktor plynie stle rovnakou zotrvanosou vpred (L1766;80).

63

Pri kairologickom ase ide o as prbehu, o udalosti spojen dejom a zanajce zaiatkom a uzavret koncom. Aj v prpade chronologickho (pozri poznmku 62), aj v prpade kairologickho asu ide o ireverzibiln pohyb vpred (L1766;80).

35

statu zmysluplnosti takto: Smysl pirozenho svta poukazuje k dvoj podob asu, asu vnosti a asu bytost (L1766;81). Pre ns je v tomto kontexte zaujmav aj Palouov poukaz na zdroj neredukovatenosti synkritizovanch psiem asenia a bezasenia, ktor vid v horizontalitnosti asenia a vertikalitnosti bezasenia; povedan v jeho terminolgii: asvnost je vertikln dimenze protnajc horizontlu obou druh druhch dvou as (sc. chronologickho a kairologickho, J.P.) v kadm okamiku (tame, str. 8182). Problematiku podstaty zmysluplnosti formuluje slovami: Vnost in byt smyluplnm, temporalita (jakoto asnost typu chronos a kairos) in smysl aktulnm (tame, str. 82). A napokon spsob synkrzy asenia a bezasenia opisuje takto: Prv v asovn ptomn vnost. Bez transcendentln reference se temporalita stva absurditou a bez vstupu vnosti v temporalitu zstane vnost za branami svta. Byt takto (co prsenk itho asu a vnosti) dopout samu existenci bytost (tame). A toto bytie je onen Patokom uvdzan mimoasov prame asu, kter je obsiahnut v 'ivej prtomnosti'. Od vkladu podstaty zmysluplnosti prejdime teraz k vkladu jej maxima.

64

Problematike bezasenia, venosti a subtilitm spojenm s almi rozdielmi sa venuje v 4. pojednan svojej knihy L1752 Johannes B. Lotz.

36

6. MAXIMOM ZMYSLUPLNOSTI JE LSKA (6TS)

Synkrza izolovanej bytosti je contradictio in adjecto; synkrza v skutonosti implikuje komunikciu s druhm alebo druhmi, ktorou sa roztvra priestor alebo dianie milujcna. Milujcno je udrujcno v zmysluplnosti. Skr ne pristpime k rozboru milujcna, pozrime sa na niektor komunikologick a metakomunikologick konzekvencie synkriticizmu. Neprenosnos zmyslotvorby, o ktorej bola re v 4. kapitole a ktor sa koniec koncov zaklad na ireducibilite procesov zmyslotvorby ako sast bazlneho usvzaujcna (pozri 7. kapitola), je skutonos, ktor m nielen alekosiahlu ontologick relevanciu, ale zsadnm spsobom orientuje aj komunikologick vskum. Doposia sa v komunikolgii (i v hermeneutike) stle a tvrdoijne znova a znova stretvame s vrokom o tom, e v priebehu komunikanho procesu sa prenaj vznamy. Vyie u bolo naznaen, e synkritick prstup ku komunikcii vid komunikan proces nie ako prenos ale ako rekreovanie alebo ko-re-kreovanie vznamovch tvarov. Slovo rekrecia treba pritom bra so vetkmi konotciami, vrtane tzv. trivlnych, spojench povedzme s erpanm novch sl v odborrskych zariadeniach. udsk bytos, ktor rekreuje, znovuvytvra vznamy vytvoren inou udskou bytosou, rekreuje aj samu seba a ontologicky sa men65. Takto ontologick zmenu doslova fyzicky ctime vtedy, ke sa naume povedzme pribja klinec: lovek, ktor vie pribja klinec sa ontologicky odliuje od loveka, ktor to nevie: po ukonen pribjania klinca to mono zaznamena dokonca aj vizulne na opuchu alebo modrine. Podobne hlpy lovek sa ontologicky odliuje od menej hlpeho loveka, alebo lovek, ktor rezonuje s vnmanm umeleckm dielom, sa ontologicky odliuje od loveka, ktor s vnmanm dielom nerezonuje. Dalo by sa poveda, e lovek rekreujci vznam sa zdvojuje, i dokonca zmnohonsobuje; synkriticisticky vyjadren: loveka je ontologicky viac66 o rekreujcno67 vznamu. Medzi lovekom, ktor rekreuje vznam, a lovekom, ktor nerekreuje vznam, je ontologick diferencia. Vidme, e z pohadu synkriticizmu sa komunikan proces jav ako proces ontotvorn. Ontotvornos komunikanho procesu sa prejavuje v spestrovan sveta o nov, originlne bytosti. V tejto ontotvornosti tkvie aj kreatvnos a jej najvyia forma lska. Lska (milujcno) je najvyou znmou formou ontotvorby. Milujcno vak nie je redukovaten na komunikciu, nie je ani existencilnou komunikciou Ja a Ty, je rozpustenm, sebastratou (nie sebarealizciou ale seba-de-realizciou) Ja a Ty; ba nebojme sa poveda, e milujcno je s ich bytm inkompatibiln tak, ako je inkompatibiln bytie a zdanie. Ke je tu milujcno, nie je tu Ja a Ty, ke je tu Ja a Ty, nie je tu milujcno. Milujcno znekoduje68 Ja robiace si nrok na bytie. Zakorenenos v truktrach Ja znemouje nstup milujcna. Korenenie v truktrach Ja ako forma diakrzy m v stupe automatizmu ne milujcno. Na strane milujcna preto mus by zpal, ve, oddanos, hravos, in, no nie vajatanie, chcenie, tba. Unikajcno, transhorizontovos milujcna je dan ako jeho fragilita ie krehkos. Fragilita milujcna vyluuje akkovek chcenie/nechcenie, v okamihu ich nastpenia sa milujcno trieti, ako to dobre mono preva v spontnnych prdeniach69 a strhujcnach erotickho. Ja s jeho chceniami/nechceniami, s plnovaniami, vahami a trikmi at. tvrt milujcno, trieti ho a zmrazuje op nastoujc vntrosvetsk typ diferencovanosti a plnovitosti.

65 66 67 68 69

Pozri poznmka 17. Vznam vrazu ontologicky viac svis s vznamom vrazu maximum (pozri poznmku 4). K tvaru vrazu rekreujcno pozri poznmku 24. K vznamu termnu znekodnenie pozri poznmku 43.

S prendhernmi obrazmi prdenia (aj v jeho svislosti s erotickm) prpadne s ich reflexiou sa stretvame pri topose Sarasvat v indickej kultre (literatre, hudbe, vtvarnom umen), kde neuveritene zvodne vyzerajca Sarasvat (bohya mdrosti, rei, inpircie, umenia) znamen plynca alebo prdiaca (sc. voda i bohya). Problematiku fenomn prdenia systematicky spracva M. Csikszentmihalyi v knihe L1471.

37

Kee lska je modus transcendovania70, ktorho podstatu tvor prianie, ienie inakosti a poteenie z nej , predpoklad sa nielen naa schopnos rozpozna (alebo vycti) in, odli in od nho a ich simultnne videnie, a nadviazanie kontaktu s inm, usvzanenie nho a inho ako imanentnho a transcendentnho, bez toho, aby sme jedno redukovali na druh, jedno vykladali druhm, jedno chceli pretvori na druh, ale iada sa strata nho, sebastrata (sebaderealizcia), sebaukonenie. Ak by sme nae pretvrali na in, iba by sme pokraovali v naom. In je dosiahnuten iba skonenm, smrou nho. In je neslchane nov. Pokia neriskujeme opustenie nho ie pokia trvme na naom Ja, nemme ancu transcendova: smr loveka s replikujcim sa Ja nm prichod takmer ako zzrak, pretoe to je vlastne smr smrti, ktor u nastala poas ivota tohto loveka. Tam, kde je Ja, nie je lska, a tam kde je lska, nie je Ja. Inm sa nestvame sebanjdenm sebastratou, ale totlnou sebastratou. In je druh breh, o ktorom ako Ja, ako osi vntrosvetsk ni nemem vedie, nemem na extrapolova vntrosvetsk ditinkcie. Neviem, ak a i vbec nejak ditinkcie platia na onom brehu ie v transhorizontovej realite. V tomto smere silno zavdza zmyslov vnmanie druhho neviem, i mnou zmyslovo vnman druh, alebo druh, o ktorom premam, po ktorom tim, je alebo nie je in. Preto ani neviem, i druhho milujem, pokia sa pohybujem vo svete opisovanom pri pouit osobnch zmen a osobnch koncoviek.
71

Neplat, e milujem, kde stle pretrvva Ja, ale plat (ak pravda naozaj plat) iba mnou nesprostredkovan milujcno, sebastrata v poteen z inakosti inho. Tto sebastrata m dramatick charakter tvrou v tvr druhmu: Tvr druhho, neredukovaten odlinos, vpadajca do vetkho, o sa mi ponka ako moje, o sa mysl slovom ja a o patr k mjmu svetu; zjavenie, ktor roz-ruuje, roz-lauje svet, ktor ma znepokojuje a prebdza (L970;52). A sebastratou v poteen z inakosti inho (vrtane inakosti druhho) nastva autentick lovek. Autentick lovek je pln: v lske niet kaverny niotnosti a ublenia, lska je plno, plenum. Lska je pozorn, svisl a celostn nielen zmyslov, nadzmyslov a mimozmyslov, ale komplexn alebo bytostn vnmanie inho. Je to intenzifikcia videnia oka videnm ducha, ak by sme sa vyjadrili ponkou na Plotina, ktor hovor o predlovan videnia oka videnm ducha (L1753;22). Na opis tejto strnky fenomnu lsky mono poui slov R. Bartha o onch totlnych pocitoch, silnch a zrove neodlitench, pochdzajcich nie z jednho uritho zmyslu, ako zrak alebo sluch, ale z hlbokho ivota tela, a ktor mono nazva koinestetick (L993;73). Lska uspokojuje sasne pocit aj poatie, pomha loveku i (my by sme povedali, e intenzifikuje ivot loveka) tm, e nereduktvne usvzauje najastnejie vznamov tvary a vek fyziologick funkcie, dchanie (cf. tame). Tto koinestetickos lsky sa koncentruje v jej vevednosti a jasnovidnosti: Lska je len vtedy, ke je veobsiahla, vechpajca, veoivujca, vehojaca at.; lska je zrove jasn videnie ten, kto miluje je jasnovidec (v pvodnom. etymologickom zmysle slova). Lska je vadevdyudoma rozumej: lska znamen by doma, pri cieli, ak vbec existuje v kontexte lsky nieo tak, ako cie. Lska je definitvna (ireverzibiln) ontologick premena, kde niet priestoru pre vahu o vlastnej sebazchove: v lske anihiluje sebazchovn pud. A ak by milujci aj chcel ubli (o je, samozrejme, absurdn), neme. Nech by sme v lske urobili okovek, nememe chybi; sv. Augustn hovor: Maj lsku a rob o chce. Nemonos ubli v lske vyplva z toho, e v lske niet priestoru dokonca ani pre chcenie, snahu, tbu, vieru a pod. Lska je nepreruovan kontinuum bezdvodnch dobrch skutkov72. Bezdvodnos je bazlnou rtou lsky. Preo je to tak? Fenomn bezdvodnho dobrho skutku je miestom akceptcie bytia. Bytie je vak unikajcnom napriek jeho veprenikajcnostnej povahe. (Bytie je unikajce veprenikajcno alebo ve-

Pozri Frommov poukaz na procesulny charakter lsky, o ako lsku v mode bytia odliuje od lsky v mode vlastnenia a charakterizuje nasledovnmi slovami: V skutonosti existuje len akt milovania. Lska je produktvna innos. Zahrnuje v sebe stara sa o niekoho (alebo nieo), poznva, reagova, potvrdzova, radova sa: a to i u ide o loveka, strom, obraz, mylienku. Znamen to prebdza k ivotu, obohacova ho. Je to proces sebaobnovovania a sebaprehlbovania (L422;41, 42).
71 Filozofia, hovor J. Letz, predovetkm reflektuje lsku ako zjednocovateku plurality ivotnch postojov a nzorov pri zachovan ich jedinenosti a slobody (kurzvou zvraznil J. P.) (L176;21). 72

70

Bezdvodnos dobrho skutku neznamen jeho nezaprinenos. Dokonca dobrota skutku ak na spsobenos takhoto skutku lovekom: v osobitnom akte navye: dobr skutok si od loveka vyaduje nmahu alebo presnejie dobrovon vynaloenie energie a pozornos na rozdiel od zlho skutku, ktor zana u pri nepozornosti.

38

prenikajce unikajcno.) Veprenikajcnostn povaha bytia nezabezpeuje jeho automatick registrovatenos lovekom, pretoe jedinou cestou ako akceptova bytie je dobr skutok. Kad in ako dobr skutok je kavernizciou bytia, kad in ako dobr skutok je zbyton, pretoe mimo-dobr skutky si ani zaleka nevyaduj tok nmahu ako skutky dobr. Zdvodovanie dobroty skutku je prvkom mnoiny skutkov kavernizujcich plnos bytia ie jeho veprenikajcnos tm, e ho zbavuj unikajcnostnej strnky73: zdvodovanm si nahovrame vedenie o tom, preo robme dobro. Ale dobro je bezdvodn a bezpodmienenn, nevyaduje od adresta ni. Zdvodovanie je vypanie diery v byt hovorenm o dobrote (skutku). Jedinm liekom na przdne miesta v byt je nim nepodmieovan dobrotvorba. Zdvodovanie dobrho skutku je neinn preto, lebo zakrva unikajcnostn strnku skutku, ie t strnku, ktorou skutok jedine je (ktorou skutok jedine je kvapkou venosti). Bezdvodnos lsky je aprirnou podmienkou jej plnosti. Lska me by iba pln. Lska nekon. Lska v sebe ani nem kompetenciu skoni. Lska, ktor skonila, nebola lskou. Mono to poveda ete rznejie: Lska, ktor skonila, nebola. Lsku vak napriek jej plnostnej povahe, o ktorej sme doposia hovorili, mono maximalizova, a to jej optovanm v konkordancii, vyrastajcej z prechodu rekrecie vznamov k ich korekrecii participantmi milujcna. O tomto vak bude re a v kapitole 8. Pozrime sa najprv na podstatu lsky.

73

V tomto kontexte mono upozorni na to, e zlo je definitvne, e za zlo sa u ned s alej, pretoe za zlom niet u nioho zlo zanechva iba niotu.

39

7. PODSTATOU LSKY JE POTEENIE Z INAKOSTI (7TS)

Skr ne prejdeme k rozboru podstaty lsky, vimnime si povahu synkritickej situcie s akcentom na astie v nej. Inakos sa toti vemi dobre vynma prve na ast ud: "jedni potrebuj k astiu nieo in ako druh", pe W. Tatarkiewicz (L1889;243) a alej v tejto svislosti podiarkuje inakostn povahu ud: "Z povahy jednch ud vyplva, e pre nich astie me by vo vyit vetkch intinktov, pre inch naopak iba v ovldnut vetkch intinktov; pre jednch v slobode, pre inch v disciplne; pre jednch v samote, pre inch uprostred ud a prostrednctvom ud; pre jednch v dvan, pre inch v prijman; pre jednch v individualizovanom ivote, pre druhch v znormalizovanom. S aj tak povahy, pre ktor mu by faktorom astia rozlin veci, ktor k tomuto cieu doved rozlin cesty (tame)." Z uvedenho dobre vidno pestros ivotnch ciest ud, ktor tvor synkritick situciu ako transcendentlny fundament lsky vbec ie sbor podmienok monosti existencie lsky. Dleit je tu pritom unikajcnostn strnka synkritickej situcie. Unikajcnostn strnku synkritickej situcie sa Tatarkiewicz v svislosti s rozborom pestrosti faktorov astia poksil sformulova vo vzorci = f (F1, F2, F3, F4 ), kde je astie a F faktor astia. Faktory astia (F) s relatvne nezvisle premenn, ktorch funkciou je astie () ako zvisle premenn, priom sa ned hovori o jednotlivch F ako o podmienkach astia, ak neberieme do vahy ich vzjomn spletenos ie synkrzu. Takisto sa ned hovori o podmienkach astia bez relativizcie, pretoe f aj F maj rozlin hodnoty pre rozlinch ud. Zna to, e tento vzorec nememe podrobi veobecnej verifikcii, meme uskutoni iba verifikcie individulne, relativizovane k jednotlivm uom. Funkn zvislos F a Tatarkiewicz interpretuje ako napomhanie F k a dochdza k zveru, e "kee F pomha k , nemus kad, kto m F, ma aj ; zvis to od splnenia inch podmienok". Pre pochopenie synkritickej situcie ako sboru transcendentlnych podmienok monosti lsky je potrebn uvedomi si, e ju tvor synkrza faktorov, ktor "nie s ani k astiu nevyhnutn, ani postaujce; iba pomhaj k nemu istm uom, a najm tm, v ivote ktorch vystupuj spolu s inmi initemi" (L1889;244 a n.). Unikajcnostn strnku synkritickej situcie tvor teda t skutonos, e synkrza faktorov zhrnuje splietanie sa otvorenej mnoiny faktorov, medzi ktormi s nevyhnutne nepredvdaten faktory. Na tto okolnos odpoved pokora i poteenie, ako ich exponuje synkriticizmus, ie pokora ako kontinulna dynamick otvorenos unikajcnu a poteenie zo ienia inakosti blnym. Poteenie, rados z inakosti alebo jej prianie, ienie je trvanie v otvorenosti zoi voi unikajcnu bez ohadu na to, i sa nm uke ako in, ako rovnak, ako poznaten alebo nepoznaten, konen alebo nekonen, jedno alebo mnoh, prtomn alebo neprtomn, iv alebo mtve, nae alebo inch. Pri poteen z inakosti ns otvorenos otzky povahy unikajcna ani neznepokojuje, ani nelka, nepriahuje: prevame prosto alebo priamo v kadom mode vzahovania sa k unikajcnu samostrhujci div, v ktorom sa mimovone transformujeme na bytosti isto (nonegoidne) milujce: unikajcno vtedy ani neinterpretujeme, neprekladme do rei filozofie, vedy, nboenstva i umenia, nepomenvame ho74, unikajcno isto prevame v jeho inakosti a ni viac. Slovami isto, priamo, bezdvodne75, mimovone pri transformcii na milujce i milujcno mme na zreteli ustanie diania Ja, kedy je iba milovanie bez milujceho a milovanho. Chybou nie je prevanie poteenia z inakosti alebo prevanie ienia inakosti, to je v podstate lska; chybou je ti po prevan poteenia alebo ienia, pretoe tba nie je lskou, ale kavernou v lske. Ke je tu tba po poteen z inakosti, nie je tu lska, a ke je tu lska, nie je tu tba. Lska v zmysle milujcna je plnos bytia, absoltno, napriek procesualite lsky ako milujcna dosiahnuto; na-

74

Rilke si naprklad poznamenva, e "o u m lovek psa, ke vetko, ohokovek sa dotkne, je nevypovedaten" (L1885;271). Podrobn fenomenologick odlenie dotknutenho a vypovedatenho podva MerleauPonty v tdii Spltanchiasmus in L1884;127 an.. udovo by sa dalo poveda: len tak

75

40

opak tba je nevyplnenos, przdnota, kaverna, nedosiahnuto; lska je poteenie, plnos a zdravie, zatia o tba je boles, prahncno; lska (milujcno) znamen by, dlie doma (domovie) a by v spojen (spojenie), neizolovanos, by pritom, pritomnenie, pritomnos; tba znamen bezdomovie a pretrvvanie izolovanosti. Lska je aj zkladnm predpokladom poznania skutonosti, a to mono prve v dsledku svojej bezdvodnosti. Milujcno (lska) je procesom umoujcim rozvinutie sa kognitvneho vznamovho procesu oznaovanho ako poznanie a onoho pecifickho druhu kognitvneho vznamovho procesu, ktor oznaujeme ako vedeck poznanie. Tento platnsky motv pulzuje v pozad celej synkritickej reflexie, ktorej predmetom je vedeck poznanie. Milujcno je znik rozdielu medzi imanenciou a transcendenciou, medzi subjektom a objektom, a to nielen v zmysle gnozeologickom, ale aj v zmysle ontologickom. Znik rozdielu medzi imanenciou a transcendenciou je ich (prapvodn) sdvojo v bezas. Znik rozdielu medzi imanenciou a transcendenciou prevame ako bezodno (Ungrund). Ke niekoho milujeme (alebo ke sa v lske (telesne) milujeme) prevame pocit, e sa s tm, koho milujeme, poznme u spred vzniku sveta. V tomto zmysle prevame bezasie ako predasie. Lska (milujcno) je zkladn forma transcenzu. Transformcia na milujcno je stre, jadro transcendovania. Inakos je transcendentnou podmienkou nemonosti vedie, e transcendencia je in ako imanencia, rovnak ako imanencia alebo nepoznaten i poznaten. Predchdzajce slov chc naznai, e transcendenciu je nesprvne pecifikova dokonca aj implicitne tak, ako to rob naprklad Levinas, ke hovor o niekom Inom (pod. J. P., pozri napr. L1609;25). Keby sme vedeli, ak je transcendentno, tak by toto transcendentno bolo imanentnom, a to dokonca aj vtedy, keby sme o om vedeli iba to, e o om ni nememe vedie (ako je to v prpade agnosticizmu). Gnosticizmus i agnosticizmus redukuj transcendentno na imanentno, podobne, ako to rob idealizmus, materializmus alebo ktorkovek in izmus, ktor si rob nrok na uznanie. Toto je jeden z najhlbch dvodov, pre ktor synkriticizmus poaduje, aby bol odmietan. Synkriticizmus si nerob nrok na uznanie, ale naopak na neuznanie, a to prve z vyie uvedenho dvodu. Synkriticizmus je cesta udriavania sa "vo vznose", v provizriu ie v otzke, ktor vedome kontraponuje ivotu ako neverblnej a jedinej faktickej odpovedi. Napriek tejto poiadavke o neuznanie synkriticizmu nm ni nebrni pokraova v skman. Ni vak nebrni skma jednak motvy, ktor ved k pecifikcii transcendencie, jednak motvy, ktor ved k odmietaniu tejto pecifikcie. Motivologick analza by mohla zaa naprklad v tomto smere: pecifikovanie Inho ako Niekoho je motivovan religiocentrickmi motvmi. A na druhej strane za odmietanm pecifikcie transcendentna mono njs odmietanie religiocentrickch schm. Transcendovanie zahrnuje nemonos vedie, e transcendentno je in, alebo tak ist ako imanentno. Ak by sme vedeli, e transcendentno je in, tak by ilo iba o domnel transcendovanie, v skutonosti by ilo iba o prechod z jednej znmej sfry alebo rovne bytia do druhej znmej sfry alebo rovne bytia. Z istho hadiska by tu ilo iba o opakovanie. Radiklnos alebo riziko transcendovania stoj a pad s otvorenosou povahy sfry alebo rovne za hranicami nho obzoru. Otvorenos povahy bytia sveta za naim obzorom nie je ani jeho poznatenos ani jeho nepoznatenos, ani jeho akkovek in prstupnos alebo neprstupnos v ktorejkovek forme vedy, filozofie, nboenstva, umenia, kadodennho ivota. Ak by sme nov pomenovali skr ne tu je, tak by sme ho ani nezbadali, pretoe pomenovanie je vdy star, vdy tu u bolo v podobe slova alebo slov. Preto sa lska vyznauje neistotou, otvorenosou, zranitenosou, rizikom. Lsky s schopn iba udia schopn zranitenosti a plne si uvedomujci svoju zranitenos. Nezraniten bytos je montrum. Toto uvedomenie si kontituuje samostatnos zranitench, ich nezvislos, neredukovatenos, nezbavitenos ich originality a ich slobodu. Osobitn pozornos si z hadiska synkriticizmu vyaduje fenomn neredukovatenosti (ireducibility) alebo nereduktvnosti, o pojem ktorej sa opiera vymedzenie nho kovho pojmu - pojmu synkrzy76. Neredukovatenos alebo nereduktvnos je nemonos redukova (prevdza) entity (alebo procesy) jednho druhu na entity (alebo procesy) inho druhu, ktor sa chpu ako zkladn. Vznam termnu nereduktvnos zahrnuje navye vznamov kontituent aktvnosti pri vedomom vykonvan synkrzy v rmci synkritiky: schopnos uskutoova nereduktvne usvzaovanie sa nazva synkritick rozum.

76

Pozri str. 7.

41

U nevedom dianie synkrzy, ie predchodn (nikm a nim nevykonvan) zhromaujcno alebo bazlne usvzaujcno i prausvzaujcno, je dan nereduktvnosou usvzaovanho (presnejie usvzaovanch referentov a mocnost). V usvzaovanom sme doposia zahliadli sdvojo vntrosvetskho (imanentnho) a mimosvetskho (transcendentnho). S Heideggerom po jeho obrate (Kehre) vidno toto sdvojo ako stvorie (Geviert) pozemskho (Erde), nebeskho (Himmel), boskch (die Gtlichen) a smrtenckych (die Sterblichen), ich dlenie alebo zdr pohromade (sdr) a v bezas77. Nezloenosou stvoria (lepie by bolo povedan: stvorenia78) sa vystavuje nielen ich vzjomn ireducibilita, ale aj vetky alie nereduktvnosti. Zem vystupuje ako to, v om a na om, z oho. Nebo vystupuje ako svetlo a as k dielu, k odpoinku at. Vzba medzi kde zeme ie priestorovosou a kedy neba ie asovosou je to, o oznaujeme vrazom bezasie. No bezasie nie je len dlenm pohromade zeme a neba. Bezasie je npl zdre alebo sdrnosti celho stvorenia napriek jeho dynamickosti a odohrvaniu sa v ase. Synkriticistick ontolgia kontraponuje bezasie (Unzeitlichkeit, timelessness) a asovos, bezasenie a asenie a tematizuje ich ako zklad vetkch ostatnch nereduktvnost. Bezasie je atribtom sdre bazlneho usvzaujcna sa a asovos zasa atribtom pobytu loveka v tomto bazlnom usvzaujcne sa. Bezasie ako fenomn v zmysle toho, o sa vynorilo z apeirnu, a ako osi odlin od svojho pojmu sa neme sta predmetom deskripcie; prstup k bezasiu sa zatia povinou v dejinch myslenia javil ako otvrajci sa v mystickej kontemplcii79 zaujatm stavu unio mystica. Pojem bezasia sa kontituuje fenomenologicky, ie a sa na zklade deskripcie zitkov sprevdzajcich kontemplciu bezasia alebo bezasenia (ako to pripomna naprklad vyie citovan Patoka, cf. str. 35), a je predmetom alieho spracvania, o. i. v temporlnej logike. K fenomnu bezasia sa pristupuje aj v pecilnych vedch, najm v psycholgii a (chronologickej) logike. Psychologicky sa fenomn bezasia skma naprklad pri zmene vnmania asu, ako ho podvaj autori, ktor skmaj zitok plynutia (the flow experience) alebo plynutie vo vedom (flow in consciousness), najm americk psycholg Mihaly Csikszentmihalyi (L1471;101 a n): v priebehu zitku plynutia m nae vnmanie asu len mlo spolonho s jeho skutonm priebehom, meran absoltne, to jest hodinami. Poda Csikszentmihlyiho toti vina aktivt, pri ktorch dochdza k zitku plynutia, nie je zvisl od asu, ktor ukazuj hodiny. Csikszentmihlyi tu expressis verbis hovor o strate pojmu o ase a o osloboden sa od tyranie asu, ktor svis s plnm pohltenm danm zitkom. as ns tu nezaujma, prestvame sa tu asom riadi at. Na zkladn vznam pojmu bezasia v chronologickej logike (temporlnej logike alebo logike asu) poukazuje N. Rescher, ke z vznamovho univerza slova je (is) vyleuje vznamov kontituent atemporality80 ako bezasovosti a kontraponuje ho temporalitnm vznamovm kontituentom hlavne przentnosti, omnitemporalite a transtemporalite81. Logick vskum vak predpoklad (alebo m u za sebou)

77

S fenomnom bezasia m vak Heidegger problmy, ako upozoruje Lotz vo svojich tdich zahrnutch do knihy o Heideggerovi a Tomovi Akvinskom (L1752). Neskor Heidegger pojmom stvoria tematizuje vlastne iba momentlny prierez stvorenia ako diania, a sce diania, ktor v tejto prci oznaujeme ako bazlne usvzaujcno.

78

Such timelessness is beyond description, but its apprehension is the goal of mystical contemplation. (L1705;126). Blackburn tieto slov vyslovuje na adresu Boethiovho chpania bezasia v rmci hesla o venosti (eternity), v ktorom sa zmieuje o chpan bezasia len v rmci eurpskej tradcie.
80

79

Vyie sme videli, ako z ontologickho hadiska atemporalitn (bezasovostn) aspekt bytia tematizoval Lotz (pozri: 4. kapitola). Yet it is quite clear that there are several very distinct possibilities: (i) The atemporal is that means is timelessly. (Three is a prime number.) (ii) The is of the present that means is now. (The sun is setting.) (iii) The omnitemporal is that means is always. (Copper is a conductor of electricity.) (iv) The transtemporal is that means is in the present period. (The earth is a planet of the sun.

81

42

filozofick skmanie fenomnu asovosti a bezasovosti (bezasia), a toto filozofick skmanie zasa onen spsob skmania, ktor Heidegger oznauje ako predvedu (Vorwissenschaft/prescience). Na tomto mieste je azda vhodn upozorni itatea na to, e cel tan kniha, nastolenie jej desiatich tz a "rozvdzanie" tchto tz sa realizuj predvedeckm spsobom v onom Heideggerovom zmysle slova (cf. L1929;2 a 2E), o nevyluuje, ale prve naopak samo predpoklad fenomenologick rozliovanie nazeranch entt82. Bezasie, zitok bezasia a pojem bezasia s rzne entity. Z tchto troch fenomnov je z filozofickho hadiska najpovlivej (o do svojho bytia, monosti bytia at.) prv, ie fenomn bezasia ako tak. Je zaujmav, e fenomn bezasia tematizuj ako samozrejmos tak - povinou k sebe neprirovnvan - myslitelia, ako Wittgenstein a Krinamurti. Wittgenstein o bezas (Unzeitlichkeit, timelessness83) hovor vo vete 6.4311 svojho diela Tractatus logico-philosophicus: Ak nerozumieme venosou nekonen asov trvanie, ale bezasovos, tak ije vene ten, kto ije v prtomnosti (L953;165). Krinamurtiho tento fenomn fascinuje v celom jeho neobyajne rozsiahlom diele, ktorho obsah mono zhrn naprklad tak, ako to spravila Rene Weberov pri uveden do svojho rozhovoru s Krinamurtim: Pravda spova v kadom jednotlivom loveku a len on sm ju me a mus odhali. Nijak kniha ani autorita nm nepome, aby sme pravdu nali, ale iba nepoddajn, sstreden a trval pozornos voi tomu, o sme a ako konme, vynesie pravdu na povrch. Preto sa musme zamera na pozorovanie a fakty, nie na terie, fantzie alebo vplody elania. Aby sme ili v realite, musme i v mihu, dynamicky s nm dra krok bez toho vak, aby sme dleli v tom, o je asom - v mylienkach, spomienke, minulosti - v tom, o sa rovn klamstvu. pln prebvanie (dlenie) v prtomnosti zjednocuje pozorovatea a pozorovan a v tom sa ukrva stav, ktor had a o ktor sa usiluje cel svet, ako sa raz Krinamurti vyjadril. Hoci nerd pomenval tento stav, jednako len obas hovoril o om ako lske, krse, poriadku, bezasovosti - o stave bytia, ktor sa v slade s jeho chpanm nachdza mimo smrti (L1217;332-333). Skr ne prejdeme ku skmaniu maxima lsky tu vak treba ete pripomen, e ono asto uvdzan poteenie (v spojen s inakosou), tvoriace podstatu lsky, nemono redukova na prjemnos, ale skr tu ide o aksi as, ako povedzme pri pohade na osi krsne. Kee vak pri podstate lsky ide vdy aj o kladn aktvne upriamovanie sa na in, spjame vraz poteenie s vrazom prianie, ienie alebo elanie (sc. inakosti onoho as vyvolvajceho inho).

In contrast to the atemporal is of (i), the uses of is at issue in (ii)-(iv) may all be characterized as temporal. (
82

Vonkoncom tu teda nejde o "bezpredpokladov" skmanie. Synkriticizmus nie je bezpredpokladov filozofia. Porov. L953 str. 164, 220.

83

43

8. MAXIMOM LSKY JE KONKORDANCIA (8TS)

Historickofilozofickm zmyslom synkriticizmu je uvoova potencilny zmysel vygenerovan predchdzajcimi generciami mysliteov a nereduktvne zapja tento zmysel do svojej vlastnej inscendencie s cieom pozitvnej virtualizcie nho pobytu na svete. Ide tu v prvom rade o uvoovanie procesu expanzie zmyslu z neho samho. Dleit je spojenie z neho samho, pretoe primrnym tu neme by vonkajie kritrium, ktorho uplatovanie zvzuje vznamov dianie do u znmych konfigurci vznamovch tvarov ie vedie iba k replikovaniu zmyslu a koniec koncov pobytu loveka na svete. Synkriticizmu v pozitvnej virtualizcii (o nej pojednva 9. kapitola tejto knihy) ide prve o preruenie replikovania pobytu loveka na svete. S vedomm vyie naznaenho nebezpeenstva vak v tejto kapitole predsa len zaneme obhliadkou niektorch prstupov ku konkordancii tak, ako nm ich zachovala filozofick tradcia. Synkriticizmus m sli ako aksi nhraka za korekreciu vznamov vtedy, ke naich partnerov pri rekreovan vznamov tu u fyzicky niet. Zdroje synkritickoontologickej tematizcie fenomnu konkordancie s roztrsen po celch dejinch filozofickho, pecilnovednho, nboenskho a umeleckho myslenia. Z filozofie s to naprklad didaktick a metodologick vahy Petra Ablarda v jeho diele Sic et non, ktor vnivo, i a posadnuto orientuj eurpske (nielen scholastick) myslenie na to, o Ablard oznaoval spojenm concordare discordantia a o, nazdvame sa, netreba zuova na militantn prekonanie alebo prekonvanie rozporov, ale o by sa dalo chpa aj ako srden alebo prajn pohad na inakos druhho alebo ssrdenenie odlinho. Synkriticizmus v podobnom didaktickom a metodologickom sil o toto zosrdeovanie odlinost, ktor nemus, no me vysti do objavenia alebo ustanovenia ich harmnie (ako sa o to snail Tom Akvinsk a tomizmus), sleduje skr transcendentlne (rozumej: synkritickoontologick) podmienky monosti ssrdenenia zdanlivo sa vyluujcich prdov intrapsychickho a kultrneho diania: viery a rozumu, citov a kognitvneho, vedy a nboenstva, filozofie a umenia, tzv. imanentnho a transcendentnho poznania, budhizmu a kresanstva at. a pod. Nae pertraktovanie konkordancie ako optovanej lsky ie maxima lsky sa v mnohom inpiruje premanm tohto fenomnu na prklade Eckhartovho spsobu myslenia, ako ho podva vo svojej vnimonej knihe E. Waldschtz. Ide o dielo Denken und Erfahren des Grundes. Zur philosophischen Deutung Meister Eckharts (L1783). Synkritickoontologick konkretizciu hadania podmienok konkordancie mono poda naej mienky zahliadnu o. i. v Eckhartovom tematizovan odovzdanosti (Gelassenheit z nemeckho lassen (nechva)) (cf. L561;41 a n.). Dvodom, preo vychdzame prve z Eckharta (presnejie z jeho Waldschtzovej interpretcie), je filozofick polyvalentnos alebo multifunkcionalita Eckhartovej expozcie fenomnu konkordancie, expozcie, ktor zahrnuje (otvra) monosti jej rozvjania v rmci synkriticizmu nielen veobecne smerom ontologickm, gnozeologickm, metodologickm at., ale aj pecilne smerom k rozvjaniu synkriticistickeho chpania maxima lsky, ako sa ho pokame poda v tejto kapitole. Zrove sa nm zd, e monistickoteistick a kreacionistick duktus i rmec Eckhartovej (i Waldschtzovej) expozcie fenomnu konkordancie nebrni monostiam jeho acentristickoasubstancialistickho domania, ktor je zasa vlastn synkriticizmu. Eckhartovu expozciu fenomnu konkordancie nartva Waldschtz v kapitole venovanej vzahu tyroch konfigurci vznamovch tvarov, ako s zachyten v biblii, v jej vkladoch, v teolgii a vo filozofii: konkordancia (concordantia) nie je poda Eckharta osi racionlne dodatone vnesen do vzahu medzi vierou a rozumom

!!!

Konkordancia je simultnne inscendovanie ijcich participantov vznamovho diania. Podstatou konkordancie je pozitvna virtualizcia, o ktorej bude re v deviatej asti. Konkordanciou sa ustanovuje spoloenstvo lsky.

44

Podobne ako mono uvaova o maxime akhokovek stavu alebo spsobu bytia ud (vyie sme hovorili o maxime udskho bytia a o maxime kultrneho pobvania loveka vo svete), mono sa zamyslie aj nad maximom toho stavu alebo spsobu bytia, ktor oznaujeme slovom lska. Konkordancia (ssrdenenie) je koincidencia prian inakosti koincidujcich a poteen z nej bez ohadu na ich poet. Koincidujci (lenovia spoloenstva lsky) ako participanti ssrdenenia (diania konkordancie) mu by milujcou sa dvojicou, astnkmi jam session, kolektvneho tanca kmea, lenmi spolonosti, astnkmi vedeckho sympzia a pod. Popri kadodennch formch ivota je fenomn konkordancie ako maxima lsky (vrtane jej tzv. innosti, no presnejie povedan ponematickosti) osobitne vrazn v oblasti fungovania vedy. Vemi ako sa zatia dosahuje konkordancia na sympzich organizovanch euroseveroamerickmi intitciami, na ktorch sa medzi participantov vkliuje prest (prest osobn alebo prest reprezentovanho stavu, koly, pracovnej skupiny84) a preklad do idiolektu participantov sympzia. Predpokladom konkordancie na vedeckom sympziu je sben povanie inho participanta a pozorovanie, ako pritom pracuje naa vlastn myse - ako shlas, ako odmieta, ako chce rozumie, ako potla shlas (hanb sa shlasi), ako nastva pobrenie, ako sa rod sympatia, ako sa rod obava o objektivitu at. Milujcno sa ukazuje ako transcendentlna podmienka monosti existencie vedeckho poznania nielen ako bipolrneho vzahu vedeckho subjektu a objektu jeho skmania, ale aj ako multilaterlneho vzahu vedeckch subjektov medzi sebou. Od obavy o objektivitu je vemi blzko k ideologickej predpojatosti. Ideologick predpojatos vyrast zo strachu, e stratme svoju identitu, e stratme to, o povaujeme za svoje, a to bez ohadu na to, i v prvnom, ekonomickom i ideovom zmysle. Strach nm je diktovan naim zujmom. Fenomn objektivity m miesto iba v prostred zujmu, tam, kde niet zujmu, objektivita kon. Otzkou je, i s ou kon aj veda, vedeckos: viae sa vedeckos na objektivitu? Nesta k autentickej vede predsa len lska, milujcno v synkriticistickom zmysle slova, a to lska jednak k predmetu vedeckej prce a k tejto prci ako takej, jednak k spolupracovnkom? Tento nov typ vedeckosti, polyeroticky fundovan (ssrdeniaca) vedeckos preniknut skrz naskrz prajnosou spechu vetkm ostatnm vedeckm pracovnkom, u nepotrebuje polemos (konkurenciu) ako hybn silu objavitestva. Je to postpolemistick historick typ vedeckosti. To samozrejme neznamen, e polemizmus zanik; nejde tu o linernos, ale skr o poiatky polemizmu a postpolemizmu, ich simultnnos, o monos zvoli si medzi polemikou a lskyplnm prajnm rozhovorm. V okamihu ntenia do ktorhokovek z nich, sa obnovuje totalita polemizmu. Artikulujcnom postpolemizmu u nie je polemos ale eros alebo (v nevyluovacom zmysle) agap. Konkordancia nepotrebuje objektivitu, ale as, participciu (methexis), ie erpanie z prvej ruky. Edmund Husserl si na zaiatku Kartezinskych meditci neak na nedostatok objektivity (a innosti) vedeckch a filozofickch poznatkov a ich usporiadan vo forme filozofickch systmov, ale na to, e chba jednotn duchovn priestor (pod. J.P.), v ktorom by mohli pre seba existova, vzjomne na seba psobi (L136;11). No tento jednotn duchovn priestor sa neutvra zvonka, ale jedine vntornm rekreovanm (alebo korekreovanm) vznamov kreovanch a vyjadrovanch druhmi. Vyjadrovanm vntra kadm z participantov vznamovho diania sa utvra jednotn duchovn priestor, tmto vyjadrovanm sa iv jeho nadvznos alebo kontinuita tak synchronicky, ako aj diachronicky. Vemi zaujmavm fenomnom tohto jednotnho duchovnho priestoru je prekraovanie hranc nielen medzi jeho ivmi astnkmi, ale aj medzi jeho ivmi a mtvymi (a mono aj ete nenarodenmi) astnkmi, medzi ivmi a mtvymi (a eventulne ete nenarodenmi) lenmi vedeckho a vbec kultrneho spoloenstva. Vyie uveden le obzvl na srdci, pokia ide o filozofiu, ktorej najv predstavitelia nevideli svoju hlavn lohu v tom, aby sa prezentovali so svojou mdrosou, aby o mono najviac prvrencov presvedili o svojich nzoroch a inakomysliacich prenasledovali, ale v tom, aby o mono najviac ud zskali k spolumysleniu (symfilosofein85), oslobodili ich od predsudkov, strachov a podliehaniu nutkavm

84

Akoby bolo dleit, kto prv objavil nejak liek alebo pomcku Z hadiska pomoci objavu pre ud je jedno, kto je jeho autorom, dleit je objav a jeho kvalita a nie, kto ho uskutonil.

85

Symfilosofein znamen smilujcno mdrosti ie filozofick konkordancia v pravom zmysle slova toto je maximum filozofie a preddverie jej ukonenia (samou mdrosou) a nstupu toho, oho filozofiou bola: tu sa ukonuje dianie nielen individulnych filozofov, tu dochdza nielen k zniku, k ustaniu ich Ja, k deegoizcii, ale k uskutoneniu toho, o o im ilo. astnk konkordancie je autentickm lenom kultrneho spoloen-

45

predstavm, otvorili im oi pre krsu prrody, rozum pre ideu dobra a ru hodnt a v neposlednom rade ich motivovali k tomu najnapnavejiemu, najvzruujcejiemu a najvnosnejiemu dobrodrustvu, ktor existuje, a sce k hadaniu pravdy (L704;14-15). vahy o konkordancii tematizuj fenomny zastreen pomenovanm srdce (po latinsky: cor), majce svoje usporiadanie a logiku (ordre du coeur, logique du coeur), ako hovor B. Pascal, a v ktorch je zapsan (augustinovsky povedan: Bohom zapsan) zkon. No na rozdiel od Augustina synkriticizmus nereleguje zdroj trukturcie ssrdenenia do vrcholu hierarchisticky poatho univerza, ale vid ho ako smrtencky vzah synkrzovan okrem boskho v celom stvoren, teda nielen smrtenkov a boskho, ale aj zeme a nebeskho. Kad interpretciu ssrdenenia treba od neho odliova ako tvorbu obrazu od originlu. Ssrdenenie je ivm originlom, od ktorho sa mkovek okrem itia vzaujeme. Niet nioho ivieho ako konkordancia ie ssrdenenie tvoriace maximum lsky. Ssrdenenie je vak nielen sdlom ivota, ale aj sdlom kreativity. Vetko ostatn je vm alebo menm vzdialenm sa od tohto najivotnejieho z procesov, a koniec koncov je zbyton usilova sa o to, pretoe na strane nho vzaovania sa od lsky je viac automatizmu, ako na strane nho pribliovaniu sa k lske. Chyba je u v samotnom sil, o om sme u hovorili. A navye nejde o silie, ale o orientciu, ktor mono zauja iba zarovno ie hne a tu (nunc et hic), alebo vbec nie. Rovnako, ako sa ned snai milova, nemono by na lsku (a u vbec nie na jej maximum) orientovan iba trochu. Ten, kto sa sna s za hlasom svojho srdca, za nm nejde a fakticky umiera bez toho, aby il. Konkrtne sa to prejavuje miznutm kreatvnej potencie ako miesta monch ivotov alebo ako zmenovanie mnostva monch prbehov udskho jednotlivca. Naopak kranie za hlasom srdca je platnska univerzalizcia lsky, ktor dosahuje v konkordancii svoje maximum, svoju najvyiu intenzitu.

stva, ktormu je ahostajn jeho Ja a teda i jeho autorstvo. S nstupom autentickho kultrneho spoloenstva autorstvo vyhasna. Etalnmi kultrneho spoloenstva v tomto zmysle sa stali niektor filozofick, vedeck i umeleck koly z rznych kultrnych reginov a z rznych db, kde sa cieavedome menilo alebo jednoducho neuvdzalo meno autora. Meno autora je sasou kultrobrzdnej konfigurcie Ja podobne ako meno choroby je sasou (kontituentom) jej entity: meno/nzov choroby umouje nielen jej identifikciu a adresovanie, ale (psychosomaticky) spolupodmieuje aj jej replikovanie alebo prinajmenom jej intenzitu i hrzyplnos. Je ontologick rozdiel medzi zomieranm na smrten chorobu (napr. aids) a zomieranm na chorobu, ktor je ben (napr. chrpku). V prpade chrpky si eventulne zomieranie na u nepripame. Ontorodnos autorstva a nzvu choroby by si vyadovala podrobnej vskum, ktor presahuje hranice tejto knihy.

46

9. PODSTATOU KONKORDANCIE JE POZITVNA VIRTUALIZCIA (9TS)

Pozitvna virtualizcia je aktualizcia (uskutoovanie) kreatvnej potencie konkordancie, o spova nielen v uvoovan, ale aj v rozirovan bytostnch sl (a nimi otvorench monch prbehov i histri) jej participantov. Pozitvna virtualizcia je uschopovanie k inosti i ponematickosti pri pretvran zla na dobro (a karedho na krsno), robenie innm (ponematickm) na zklade obohacovania inherentnmi silami alebo schopnosami kona dobro (krsno); je to zakomponovvanie takej truktry do entt participujcich na konkordancii, ktor ich uschopuje reagova na nepredvdan udalos86 v prpade, e tto udalos je nepriazniv, tak, e ju pretvoria na nieo dobr, a v prpade, e je priazniv, na nieo ete priaznivejie. Pozitvna virtualizcia je teda uschopovanie ssrdeniacich entt robi dobro (krsno) tvrou v tvr milovanej bytosti alebo milovanmu spoloenstvu. Pozitvna virtualizcia prti zo stretu milujcich sa odlinost87, t. j. odlinost majcich zo seba navzjom poteenie a vzjomne si prajcich, iiacich svoju inakos, ako zakladanie monosti pretvra zlo na dobro (okliv na krsno) aj v (budcich) nepredvdatench situcich. Bez pozitvnej virtualizcie niet konkordancie v zmysle synkriticizmu: pozitvna virtualizcia sa presadzuje ako aisko aktivity vo vetkch konkrtnych formch prejavu konkordancie ie optovanej lsky. V tejto svislosti je vemi dobre zrozumiten nzor W. Wiecka, poda ktorho lska zahrnuje aj schopnos vnma nov a cudzie veci na pozad toho, o dverne poznme, a pripusti ich (L1031;100). Pozitvna virtualizcia navye predpoklad skreatvnenie a zedukatvnenie tejto schopnosti. Pozitvnou virtualizciou sa ustauje tendencia dobra (krsna), otvra sa monos prelomenia sfry platnosti empirickho zkona vieho stupa automatizmu na strane zla (oklivho) ne na strane dobra (krsna). Podmienkou (alebo jednou z podmienok) monosti prelomenia sfry platnosti zkona vieho stupa automatizmu na strane zla ne na strane dobra je to, e tento zkon nepredpisuje rovnakos zvenia stupa automatizmu. Tento zkon sa neuplatuje rovnako vo vetkch typoch reality a vo vetkch fzach existencie toho ktorho typu reality. Existuje typ reality, ktorm je minimlne optvan lska, ssrdenenie ie konkordancia, kde ustva platnos tohto zkona. Spoloenstvo, v ktorom sa presadzuje pozitvna virtualizcia, je otvoren. Otvorenos tohto spoloenstva je dan pozitvnou virtualizciou ako kontituent tohto spoloenstva, a nie ako idel, ku ktormu spoloenstvo smeruje alebo o dosiahnutie ktorho usiluje. Idel je nieo, o je mimo, je to ken zmysel, presnejie kenos zmyslu, zmysel, ktor m ete len nasta. V tomto smere je idel vyprahnut tie pozitvnej virtualizcie, ktor je inn a kontitutvna hic et nunc, zatia o idel je iba regulatvny. Pozitvna virtualizcia vlastne spoloenstvo (nrod, cirkev, rodinu, politick stranu at.) ru ako izolovan a de facto nastouje nov typ tohto spoloenstva a nov typ expanzie jeho vlastnost, t. j. bez toho, e by to bola misia, propaganda a pod. tak, ako sa s tm bolo mon stretva doposia. Pozitvna virtualizcia preruuje replikovanie doterajieho spsobu pobytu loveka na svete a ustauje jeho inakos. Pozitvna virtualizcia je ustaujcno inakosti ako toho, o sa zakadm odliuje, ako toho, na o si nikdy nemono navykn, ako toho, v om je vdy nieo nov, nejak nov vlastnos, jedinen rta, nov svetlo, nieo, o sa predtm nedalo rozozna. V pozitvnej virtualizcii nastva inakos ako osi, o sa ned zachova, zapamta, o nemono skma ani pomenova, ie ako nieo immemorabile a ineffabile. Ke je tu inakos uvonen k bytiu a uvedomovaniu, niet tu mylienky, ktor by sa k nej mohla pribli, niet tu asu, v ktorom by sa dalo zaregistrova jej nastanie alebo v ktorom by sa dala predvda.88 Inakos uvoovan k bytiu pozitvnou virtualizciou je nepredvdaten: v opanom prpade, ie v prpade predvdatenosti inakosti by v skutonosti nelo o inakos, ale o predvdan stav druhho v niektorom z jeho modov, napr. ako cie,

86 87 88

Pozri strana 10. Tmito odlinosami mu by mu a ena, rzne kultry, socilne skupiny, socilne vrstvy at. Najlep s t dobr, ktor o tom ani nevedia.

47

ktor chceme dosiahnu, sprvanie druhho poda naich potrieb at. A to naposledy uveden je u vdy nieo star, pretoe sme o tom vopred vedeli. S pozitvnou virtualizciou pozoruhodne analogizuje tantra ako nielen nstroj pre rozrenie obyajnho poa vedomia a dosiahnutie supravedomia89, ale aj ako nstroj na dosiahnutie korea bytia a doposia neznmych schopnost a monost loveka90. Rozvrh virtualizanch aktov m povahu ordo amoris. Ordo amoris je konkrtnym apriori pozitvnej virtualizcie, pretoe v om nie je obsiahnut iba nae mravn okolie a n mravn osud, ale aj mravn okolie a mravn osud naich blnych. Vhad na tento virtualizan aspekt Schelerovho ordo amoris poda mojej mienky otvra Jan Patoka, ke upozoruje na to, e ordo amoris nie je u vetkch ud to ist! (PATOKA, J.: Pe o dui I (1996), 176)91. Pozitvnou virtualizciou sa utvra autoterapeutick spoloenstvo92, ie spoloenstvo bez oakvania pomoci zvonku, v ktorom si participanti konkordancie dobrovone a spontnne ie bez vonkajieho programovania alebo organizovania pomhaj v eventulnych krzovch situcich vyvolanch z akchkovek prin a odstrauj ich negatvne dopady i u na psychiku alebo somatiku participujcich. Pozitvna virtualizcia vak neak na situciu nemonosti doka sa pomoci zvonka, ako by tomu bolo v prpade nechcenej separcie spoloenstva v dsledku katastrofy. Pozitvna virtualizcia psob nezvisle od toho, i je spoloenstvo participantov konkordancie izolovan alebo nie alebo i je izolovan dobrovone alebo nedobrovone, pretoe pozitvna virtualizcia je podstatou konkordancie a jej psobenie nastva sasne, zarovno s konkordanciou. Z tohto vyplva, e pomha sa netreba usilova, pretoe pomoc prichdza automaticky s konkordanciou, silm pomoc iba odaujeme. Lska je vkonom pomoci a pomoc je vkonom lsky (aj keby sme osobne pocit lsky nemali). Dianie konkordancie kontituuje a intituuje schopnos pomha v celej rke foriem pomoci, odstrauje trie pecializcie pomoci, do ktorho vystil vvin zkladnch foriem pomhania v eurpskej civilizcii. Odstrauje tto trie hic et nunc. Treba si uvedomi, e ak konkordancia zana, nezana v nejakom abstraktnom priestore mimo doterajch (roztrietench) foriem pomoci loveka loveku, ale uprostred tejto trieti, jej synkritizciou, ie jej pretvranm na to holon, na osi nielen ucelen a pln, ale aj dleit. V spoloenstve participantov konkordancie vznam slova obetipln - ak by sa toto slovo vbec pouilo - nem ani v najmenom prchu neprjemnosti, ale naopak, prchu ohosi vyvolvajceho rados a dobroprianie, ktor zasa samozrejme me, no nemus by prevan ako prjemn: me by prevan aj ako namhav, nebez-

89 90

o by bolo iba analgiou inscendencie, o ktorej bola re v kapitolch 3 a 4 (pozri str. 28 a 31) Porov. L1389;99 an.

Poda Patoku toti rozmanit ethos rodn, nrodov, kmeov, kultrnych okruhov svis s tm, e ordo amoris spolonost a jednotlicov je rzny. Nielene mva pvodn lska, odhaujca hodnoty, rzny dohad, rozmanit rku svojho pohadu, ale aj preto, lebo me existova podstatn pokazenie tohto pohadu, 'neporiadok srdca, perverzia normlneho ordo, a alej pretoe existuj hodnoty isto osobn, pretoe existuje naa najvlastnejia osobn podstata, poslanie a urenie, ktor je len a len moje, ktor je v poslednej, idelnej podstate vec uren iba pre kadho z ns a ktor neme by nikm inm ani objaven, ani realizovan (PATOKA, J.: Pe o dui I (1996), 176).
92 Osobitn pozornos by si zaslila synkritizcia doterajch technk prce s terapeutickmi komunitami s ohadom na nvratnos pacientov sp do lieebnch zariaden. Synkritizcia tchto technk pretvra terapeutick komunitu na autoterapeutick komunitu a vzbu vylieenho pacienta na lieebn ustanovize men zo zvislosti alebo lipnutia na rozrenie autoterapeutickosti za hranice lieebnho stavu. Nahradzovanie jednej zvislosti druhou synkritizcia men na nahradzovanie zvislosti nezvislosou. Naznaen je podotzkou celho komplexu otzok spojench so synkritizciou medicny, v ktorej ide nielen o nereduktvne usvzaovanie eurpskej, indickej, nskej at. medicny, ale aj o nereduktvne usvzaovanie pecializovanch terapeutickch postupov v rmci medicny tej ktorej kultrnej tradcie, a to tak v diachronickch, ako aj synchronickch svislostiach. Synkritick medicna (medicina syncritica) nie je ani odstrnenm, ani prekonanm doterajej medicny, ale vsledok synkritizcie ie cieavedomho nereduktvneho usvzanovania vetkho, o bolo doteraz dosiahnut a o sa ete stle tradinm spsobom v medicne dosahuje, pri pomhan tomu, kto sa tradine oznauje ako pacient alebo klient, no v skutonosti je to u jeden z participantov terapeutickho procesu rovnako ako lekr alebo ktorkovek pracovnk zdravotnckeho zariadenia .

91

48

pen, ivot ohrozujce, o zaiste aspo pokia berieme do vahy normlneho loveka sa za prjemn len ako me povaova. Pozitvna virtualizcia sa tak ukazuje ako vertiklne vykroenie z dilem typu prjemn/neprjemn do priestoru irelevantnosti prjemnho/neprjemnho, ktorm nie je ni in ako priestor alebo univerzum zmyslu. Tam, kde je zmysel, nm nezle na tom, i nae poiny s pre ns prjemn alebo neprjemn, tam, kde je zmysel niet nijakho silia v om ani zotrva, ani z neho unikn, tam, kde je zmysel (plnos zmyslu, zmysluplnos), je homogenizovan bezasie (bez tob i ndej). Akkovek silie sa rod na hraniciach sfry zmyslu, kde sa op rod as (presnejie jeho prevanie) a vedomie nedosiahnutho i nedosiahnutenho, rozpor a konflikt ie koniec koncov utrpenie, trpnos, otrava. Na hraniciach zmyslu vedomie kavernizuje, rsolovatie a nadobda sklon rozpadn sa na izolovan psma vznamovch dian, ktor vzjomne oraz menej svisia. ivot mimo zmyslu je klonovanm a replikovanm asu, v ktorom sa zmysel vysva do (nedosiahnutenej) budcnosti alebo minulosti. Ideolgia je v podstate vyhlasovanie (absoltnej) nedosiahnutenosti za (prechodn) nedosiahnutos. Ideolgia je opakom pozitvnej virtualizcie; je to dehomogenizcia zmyslu, ktor sa preva ako to, o sa zvykne oznaova spojenm pocit nezmyslenosti. Na zver deviatej kapitoly podme nrt individulnej zakotvenosti pozitvnej virtualizcie a jej predchodnch kategorilnych zdrojov. Najprv v strunej podobe exponujeme rozdiel medzi akosou, problmom a formulciou problmu pomocou otzok. alej nartneme stav terapeutickej funkcie filozofie a napokon ukaeme miesto (povahu, podmienky a inky) kategoriologickej zloky sebareflexie terapeuta a eventulneho autoterapeuta strune (auto)terapeuta. Naa vaha tu bude v podstate kri okolo terapeutickho potencilu kategri a kategorilnych konfigurci ako rezervorov stench vetkmi aktivitami istho (naprklad eurpskeho) kultrneho spoloenstva. Dotkneme sa tu taktie otzky dotiahnutia pozitvnej virtualizcie do kadodennej rovne indivdua, ie do kotidianistiky ako disciplny kadodennho umenia i (ars vivendi cotidiana) a virtualistiky ako umenia rozmnoova monosti druhch (blnych, milovanch). Poksime sa tu nartn filozofick zloku pozitvnej virtualizcie. Urobme to poukazom na to, ako me filozofia prispie k formulovaniu duevnch problmov loveka. Problm je na jednej strane forma uvedomenia si akosti a v tomto zmysle je u uritm pecifickm povedal by som, e dokonca kovm kultrnym vtvorom. Bez premeny na problm by nejak akos, utrpenie, boli iba slep, iba slepo by ich bolo nevyhnutn zna. Problm je na druhej strane vznamovou nplou otzky alebo otzok, ktor ho formuluj. Takto pred naou pozornosou vystupuje postupnos: akos problm otzka (alebo otzky). V naom prpade ide konkrtne o postupnos: akos ako udalos v duevnom ivote loveka uvedomenie si tejto akosti vo forme problmu a napokon formulcia tohto problmu v jednej alebo viacerch otzkach. Prechod od neuvedomovanej duevnej akosti k problmu ako forme jej uvedomenia si je u vykroenm na ceste odstrnenia akosti, pretoe problm je transformovan akos. Problm je akos transformovan do akejsi duchovnejej podoby, akos v problme alebo problmom iari (vo vedom). Problm u nie je iba akos, ale aj ak tak uvedomovanie si eventulnych monost jej odstrnenia. Vyjadrenm problmu v otzkach nastva separovanie monost odstrnenia akosti. Na jednej strane sa vylenia relne monosti odstrnenia akosti, na druhej strane nerelne monosti odstrnenia akosti. Pohad na tieto skupiny monost sa obyajne odliuje poda toho, i ide o pacienta/klienta alebo o psychoterapeuta. Pacientovi sa mnoina relnych monost odstrnenia akosti jav ako przdna (preto je pacientom alebo klientom), zatia o terapeutovi sa me (no nemus) javi ako neprzdna. Od oho zvis videnie ciest ako vybdnu z akosti? Tto posledn otzka vlastne mieri na predmet discipln zaoberajcich sa odstraovanm duevnch akosti loveka. Ako sa v naznaenej situcii uplatuje filozofia? Ak tu me by jej prspevok? Filozofia m od svojich zaiatkov terapeutick funkciu; v Eurpe povedzme od Sokrata, ale v podstate by sme mohli pripomna u starogrckeho mudrca s jeho gnothi seauton ie poznaj sm seba. Je zaujmav, e Tlesovi (ako jednmu zo siedmich grckych mudrcov) sa tto formulcia pripisuje v podobe: ako je pozna seba samho. Okrem toho leala eurpskej filozofii od zaiatku na srdci staros o duu (psych), ako to

49

tematizuje aj prv zvzok spisov eskho fenomenologickho filozofa Jana Patoku Pe o dui93. Podobne vo vchodnch filozofich sa terapeutick resp. psychoterapeutick funkcia uplatuje kontinulne od samch zaiatkov, a to tak v nskej filozofii (najm v okruhu vah o ivotnej energii chi) a v indickej filozofii (najm v tematizcii ivotnej energie prna)94. Treba kontatova, e tento terapeutick alebo psychoterapeutick aspekt v sasnej filozofii nie je zreten, oho dvodom je popri disciplinrnej pecializcii aj odtrhnutos filozofie od problmov kadodennho ivota loveka. O soteriolgii ie ceste indivdua k oslobodeniu sa od utrpenia ani nehovoriac. Vyhynulo, alebo takmer vyhynulo to, o by sme mohli nazva kotidianistika ako disciplna, ktorej predmetom je ars vivendi cotidiana. Mono dnes ete postretn takch majstrov kotidianistiky, akm bol Krinamurti? Filozofia naich ias toti pristupuje k omukovek s neobyajne zenou optikou, s optikou umoujcou zahliadnu iba najabstraktnejie momenty na totalite trpen loveka. Vyie uvedenm nechcem naznai, e filozofia dnes nehovor o akostiach a problmoch loveka, ale chcem poveda, e v tomto hovoren je pulz terapeutickho inkovania filozofie nitkovit, sotva badaten, i dokonca, e ho vbec nemono nahmata. Svis to s tm, e filozof dnes nepraktikuje alebo neije optiku, ktor otvra jeho reflexia situcie, v ktorej sa ocit on sm a ostatn. Filozof dnes ije ako kad in lovek: v podstate mono poveda odcudzene, roztrietene, neautenticky. A jeho filozofia mu v tom vbec nepomha, nech by bola o ako dobr, pravdiv, sprvna logicky korektne vybudovan, spene ideologicky funkn at. Filozof dnes faj ako akkovek in fajiar, enie sa za peniazmi, trp bolesami krov, lordzou v dsledku vekho brucha a ochabnutch svalov a vetkmi psychickm neduhmi, ktor s tm svisia, nedostatkom asu at. a pod., slovom venuje sa efemrnym kadodennm starostiam. No nerob to preto, e by sa mal horie ako genercie filozofov pred nm, ale preto, e jeho potreby sa stali takmi istmi trivilnymi ako u hociktorej inej profesie. Ako mono od takhoto filozofa oakva terapeuticky spene fungujcu aktivitu? Takto filozof iba pomha replikova existujci padok. Vyzdvihujem tu tento osobnostn aspekt celkovho fenomnu krzy (alebo kandlu) filozofie ako prklad rozpadu jednotnho pradiva spoloenskho inkovania filozofie, ktor chpem ako v idelnom prpade innos odhaovania, skmania a rozirovania podmienok premeny spolonosti na kultrne spoloenstvo a jednotlivho loveka na jeho lena. By kultrny pritom znamen predovetkm pretvra to, o je zl alebo okliv na dobr a krsne. Kategorilny apart, ktor filozofia rozvja a ktor predstavuje rezervor poznania a sksenost zskanch kultrnym spoloenstvom tvoriacim prostredie odstraovania duevnch akost indivdu, bude bez obnovenia spojenia filozofov so spiritualizanm dianm v nich inkorporovanm (vtelenm) nefunkn, a to prve z dvodov, ktor pripomna Patoka (pozri. pozn. 93). Sksenos individulneho loveka ako zloku kadodennho spsobu osvojovania sveta neme ignorova iaden filozof. Kadodenn osobn sksenos je plnohodnotnm a neredukovatenm zdrojom filozofickch poznatkov prve tak ako poznat-

Patoka, J.: Pe o dui. I. Sebran spisy Jana Patoky. Svazek 1. Praha, Oikmen 1996. Na tto prv as Pe o dui m nadviaza aj as II. Patoka tu pri kontraponovan koniacej civilizcie atlantickej voi koncu starovekej civilizcie tematizuje vntorn barbarizciu naej technickej civilizcie (str. 266). Z hadiska naej tematiky s tu vak najzaujmavejie tieto Patokove skov: Co mus zajmat filosofujcho, je principiln stav ivota, stav jeho jasnosti o sob samm. Veker vnj historick dje mus pojmout jako bolesti nad nezvldnutm sebe sama, jako bolesti ustavinho rozen, jm je ivot lidstva. A pro tento principiln stav me bt osaml duevn murna Kierkegaardova a Nietzscheho dleitej ne srie parlamentnch debat a spoleenskch in (str. 355).
94 Dobr vod do tejto problematiky poskytuje Ma Litchang v prci Umn pstovn chi a ozdraven tla (Hradec Krlov, Svtn 1998). MaLitchang upozoruje na to, e terapeutick funkcia je prtomn prakticky v celej irokej palete nskej filozofie od zaiatku a dodnes, a to tak v konfucinskych, taoistickch a budhistickch kolch, ako aj v kolch expressis verbis lieebnho chikungu a v rmci bojovho chikungu. Pokia ide o indick filozofiu, mme z hadiska tematiky tohto prspevku k dispozcii vynikajci preklad klasickho diela Mirceu Eliadeho Jga, nesmrtelnost a svoboda (Praha, Argo 1999). Eliade tu exponuje jogu ako veindick sbor duchovnch technk, ako osobitn rozmer indickho ducha, vrtane a samozrejme, na prvom mieste indickej filozofie.

93

50

ky vedy a vznamov tvary generovan nboenstvom a umenm95. Ono ete na mnohch miestach naej filozofie pretrvajce viac alebo menej otvoren opovrliv ignorovanie prelnania sa filozofickho, teologickho a soteriologickho v zijskom filozofovan, treba nahradi ich nereduktvnym usvzanenm a zapojenm do terapeutickho a autoterapeutickho procesu. Spojenia alebo dokonca stotonenia soteriologickho a terapeutickho sa pritom netreba b, pretoe v oboch prpadoch ide o zbavovanie loveka utrpenia. Kategrie, ktor intervenuj v psychoterapeutickom procese ho z jeho vntra, z jadra nasycuj nielen dobovou, ale aj z tradcie pochdzajcou mylienkovou nplou. Robia to tak, e ho v prvom rade orientuj na t i on strnku akosti, ktor sa m spiritualizova v problme. Otzka znie, ak zmysel m uvedomenie si kategorilnej formy prtomnosti tradcie v aktivitch nositea/nositeov tejto spiritualizanej aktivity. Kategrie s nielen sedimentom duchovnch aktivt predchodcov, ktor pracovali s podobnm trpenm ako ja, ale aj predchodcov z prbuznch, i dokonca aj vzdialench oblast terapeutickho stvrovania duevnch trpen. V kategrich je uloen vek mnostvo mnou doposia nereflektovanho, i ke mono spontnne aplikovanho mylienkovho a metodickho bohatstva. Npl kategri intervenujcich v myslen a alch formch spiritualizcie utrpenia sa v priebehu tohto procesu reaktivuje, presnejie povedan rekreuje, (auto)terapeut touto rekreciou kategorilnej kvintesencie duchovnej aktivity predchodcov participuje na tradcii nielen svojho odboru utrpenia, ale koniec koncov celho civilizanho okruhu, v ktorom sa jeho utrpenie vyvinulo. Avak v okamihu, ke si v rmci svojej sebareflexie, presnejie povedan jej kategoriologickej zloky, zaneme uvedomova, e stojme na tomto bezmedzne vznamovej nplne kategri, zana sa alebo me sa zana prebdza citlivos na svoje miesto v totalite kultry a kultrneho spoloenstva, ktorho sme lenom. Zaname si uvedomova, e nie sme len prslunkmi nejakho konkrtneho spoloenstva, ale e toto spoloenstvo je podspoloenstvom kultrneho spoloenstva (cultural community). Nau citlivos na svoje miesto v kultrnom spoloenstve, ktorej pestovanie je lohou filozofie, mono v naom kontexte pecifikova vemi dleitm pojmom, a sce pojmom zodpovednosti. Fenomn zodpovednosti nie je len bazlnym kontituentom psychoterapeuta, ale aj jeho lieiaceho sa partnera. Zodpovednos je kovm spolukontituentom ich terapeutickej zdatnosti, a to tak z heuristickho hadiska, ako aj z hadiska toho kontextu, ktor nm pri pout slova zodpovednos zde na um ako prv, a to z hadiska morlneho ivota komunity. Slovom, kategoriologick zloka sebareflexie (auto)terapeuta nem len gnozelogick, heuristick a metodologick implikcie, ale aj kulturologick a etick aspekty, tieto aspekty s neoddeliten. Cel zleitos sa poksme ilustrova na naznaenom fenomne bezmedznosti vznamovej nplne kategorilnej vbavy (auto)terapeuta. Kad prvok tejto kategorilnej vbavy (auto)terapeuta (v alom budeme hovori o kategorilnej konfigurcii intervenujcej v aktivitch (auto)terapeuta) sa vyznauje tm, e neustle unikaj pozornosti niektor kontituenty vznamovej nplne tvoriacej kategrie. Tto skutonos oznaujem ako unikajcno kategorilnej konfigurcie intervenujcej v myslen i praxi (auto)terapie. Na tto unikajcnostn povahu kategri tak o do ich obsahu ako aj o do ich potu, ktor je otvoren, (auto)terapeuti mu odpoveda znmou morlnou, no poda mojej mienky aj kognitvnou vlastnosou i schopnosou a sce pokorou. Pokora je aktvne, dynamick udriavanie sa otvorenm zoi voi unikajcnostnej (nevyerpatenostnej) povahe kategri ako sedimentov predchdzajcej kultrotvornej aktivity vo vetkch jej formch (mte, filozofii, vede, umen, nboenstve, kadodennom ivote, reovch aktivitch at.). Pokorou vo vyie uvedenom zmysle sa nm tu cel tradcia ponka nie ako predmet uctievania, ktor je tou najlepou cestou ku skrnateniu a uzavretiu sa, ale ako to, o je (the actual). Takto reaktivovan, presnejie povedan reaktivizujce sa kategrie s nami alebo s nami simultnne a my sme nimi96. Pokorou ako dynamickou otvorenosou voi nevyerpatenmu potencilu kategri sa ontologicky menme. Otvori sa tu znamen ontologicky sa zmeni. A tto ontologick zmena me zahrova aj to, o sa oznauje slovom vyliei sa, zmeni sa z chorho na zdravho, slovom, dosiahnu (auto)terapeutick efekt.

Cf. J. Piaek: Autentick a neautentick ako tematick invariant existencializmu. Filozofia, Ro. 53, 1998, . 7, str. 435. Kategrie s vznan vznamov tvary tvoriace kategorilnu bzu nho bytia, ivota, pokia si pripomenieme ontologick prtomnos vznamovch tvarov v naom byt, ivote (cf. poznmka 17). V tomto zmysle mono potom hovori o kategrich aj ako o schmach praxe, praktickej innosti, vrtane materilnopretvrajcej aktivity ud..
96

95

51

Unikajcnostn povaha kategorilnej konfigurcie (auto)terapie sa tka minimlne tchto troch aspektov po prv kadej jednotlivej kategrie, po druh ich vzjomnho vzahu a po tretie hranc konfigurcie kategri ako takej. Kad jednotliv kategria ako tak, ich vzby i celok ich konfigurcie je nevyerpaten, o vyplva z ich spsobu existencie: existuj toti tak a len potia, ako a pokia sa rekreuj tm ktorm konkrtnym (auto)terapeutom. Rekrecia kategri v konkrtnej mylienkovej a praktickej aktivite (auto)terapeuta je pvodnm, predchodnm, s ostatnmi spsobmi plne rovnoprvnym spsobom existencie tchto kategri. ivot kategri je podprocesom ivota (auto)terapeuta. (Auto)terapia nielen aplikuje prvky svojej kategorilnej konfigurcie, ale ich aj obohacuje, pridva k ich vznamovej nplni nov vznamov plsty. Nie nadarmo sa tak asto zdrazuje pionierstvo sksenosti a kreatitivita trpiacich a postihnutch97. Reaktivizciou kategorilnej konfigurcie (auto)terapeut u prestva by jednoducho iba (auto)terapeutom a stva sa najprv akmsi latentnm, a neskr mono i patentnm (otvorenm) filozofom, a to nielen svojho utrpenia, ale aj jeho terie (psychoterapeutickch discipln). No nielen to, stva sa aj metodolgom, a v alch etapch prehlbovania reflexie aj kulturolgom, axiolgom, praxeolgom, komparatistom at. Nevyerpatenostn strnka kategorilnej konfigurcie, ktor vystupuje na povrch s krytalizciou (seba)reflexie (auto)terapie provokuje dokonca prenikanie do hbkovch dimenzi vznamovho univerza psychoterapeutickch discipln. Proces spiritualizcie vtedy expanduje za hranice mjho skromia, prestva by privtnou zleitosou. Naprklad krsa, pvab alebo dobrotivos matky nie jej privtnou zleitosou, ale zasahuje v nesmierne irokom diapazne jej diea a oraz irie okolie. Vo vyie uvedench odsekoch som chcel poukza na funkciu filozofie v procese spiritualizcie utrpenia a v procese retrukturalizcie jeho vsledku vo forme duevnch problmov loveka. Vybral som pritom kov zloku sebareflexie (auto)terapeutickho procesu, ktor sa tkala kategri ako nevyerpatench koncentrtov terapeutickej potencie. No cel vec sa d formulova aj za hranicami terapeutiky, a sce ako systematick rozirovanie podmienok monosti pretvrania spolonosti na kultrne spoloenstvo a loveka na jeho lena, o fakticky znamen rozirovanie monost druhch (blnych, milovanch). Umenie rozirova kreatvne monosti druhch ie realizova pozitvnu virtualizciu oznaujeme ako virtualistiku, ktorej systematickm pestovanm je synkriticizmus, o ktorom pojednva posledn kapitole naej prce. Samozrejme, e virtualistika nevyluuje fenomenolgiu pozitvnej virtualizcie ako sebareflexvny sprievod rozmnoovania bytostnch monost partnerov konkordancie a pokojne ju meme realizova, avak s podmienkou, e si neustle budeme vedom rozdielu uvedomovania si rozmnoujcich sa potencialt ostatnch partnerov konkordancie a faktickm nastvanm tchto potencialt. Jednm z najastejie sa vyskytujcich indiktorov tohto rozdielu, ktor je vodidlom (Leitfaden) fenomenologickej zloky virtualistiky, je pocit neprjemnosti alebo prinajmenom poci zarazenosti, prekvapenia, divu tvrou v tvr nami nepredvdanmu vykroeniu partnerov po cestch otvrajcich sa monosti. Ontologick ponematickos fenomenologickej zloky virtualistiky sa tu prejav naou vdrou tvrou v tvr nepredvdanmu kroku partnera, zadranm chuti reglemantova jeho iny a kanalizova ich do zabehanho koryta doterajieho ivota. Virtualistika je nepochybne jednou z najnronejch foriem artis vivendi (umenia i), o pochopitene priahuje pozornos fenomenologick i teoretick. Doprianie alebo ienie inakosti partnera na poli virtualistiky me nadobda formu hravosti, poteenia z toho, e partner/partneri ns prekvapili niem plne novm. Me s dokonca a o pitok z nepredvdanho kroku alebo ahu partnera. Jednm z najkultivovanejch efektov je tu estetick pitok z hry. Takzvan vazstvo, o ktor ide v dnenom porte, vyvolva interferencie koniec koncov likvidujce akkovek pitok z hry a degradujce ju na drinu. Finann ohodnotenie tejto driny na jej fakticite ni nemen. Vidme vak, e na novotu vinou nereagujeme dobroprajnosou ani ontogeneticky, ani fylogenticky. Ontogeneticky reagujeme podrdenm, pocitmi ohrozenia, neprjmenho prekvapenia a pod., fylogeneticky represiou a pri vraznch vykroeniach partnerov novm smerom (naprklad pri zaloen nboenstva, vedeckom objave, nevdanom umeleckom ine), priamou likvidciou blneho poda monost o

97

Cf. napr. B. Blaek J. Olmrov: Krsa a bolest. loha tvoivosti, umn a hry v ivot trpcch a postiench. Praha, Panorama 1985.

52

najkrutejm spsobom (uplenm, ukriovanm a pod.). Na veci ni nemen dodaton "napravenie" nho zlyhania na ceste virtualistiky vyhlsenm postihnutho partnera za svtho, za zakladatea, nrodnho hrdinu a pod. S ireverzibilitou na ceste virtualistiky sa d urobi jedin vec: uvedomi si nezmyselnos neilivosti alebo o je to ist uvedomi si, e neilivos je otvorom anihilcie partnerovch monost. "Zzrak" uskutonenia niektorch monost partnerom dodatone interpretujeme ako zsah nadprirodzenosti, ide vak o to, aby sme tto chybu dodatonej intepretcie prestali opakova, aby sme ienm inakosti predili naej doslova (ontologicky) zbytonej krutosti a zlobe. Pozitvna virtualizcia hic et nunc je ponematicky najefektvnejm ustanm naej zloby.

53

10. MAXIMOM KONKORDANCIE JE SYNKRITICIZMUS (10TS)

Stav dnenej (zpadnej) civilizcie je prabiedny: enu sme zabili a mu umrel98. iv zostali iba ich fragmenty, membra disiecta, a sce v podobe mua, ktormu chba ensk princp, eny, ktorej chba musk princp, alej v podobe drogovo zvislch jedincov (presnejie ich torza99) i bench ofrov, televznych divkov, turistov, podnikateov, politikov at. Pokia sa aj narod plnokrvn diea, pln ivotaschopnosti a energie, nezvyajne rchlo, efektvne a najm ireverzibilne ho premenme na takto ivoriace torzo. Ke loveka preenieme naim kolstvom a prepasrujeme naim masmedilnym strojom, dostvame konformn, v najlepom prpade tiacu, baiacu bytos, ktor ako vyzva reklamn slogan m pova svoj intinkt. Je vyie nartnut temn obraz dnenej civilizcie vmyslom autora tchto riadkov alebo je to skutonos? Synkriticizmus vychdza z rozlenia skutonosti a jej obrazu, priom skutonos je omnoho temnejia ne jej obraz: sasn civilizcia je toti mtva a v tomto stave navye vemi iperne fungujca, priom za kad sekundu jej postmortlneho pohybu nedotknut zvyky ud a prrody platia svojou devastciou. Temnota stredoveku sa na pozad polnoci (Heidegger) zpadnej civilizcie tak jav ako svetl kvrna. M zmysel nieo tu ete podnika? Zmyslom, vznamovm tvarom, zmysluplnm dianm tu zostva odmietanie akhokovek niku, akejkovek snahy odvraca od nartnutho stavu pohad - kadodenn, umeleck, pecilnovedn, teologick i filozofick. Takto mono azda ete kontituova spsne bezmedzerie v podobe zmysluplnho socioaktu. Synkriticizmus v tejto svislosti mono charakterizova ako sriu socioaktov tvoriacich ivot v konkordancii, ie lskypln bezmedzerenie loveka a seba samho, loveka a sveta, loveka a druhho loveka, loveka a spolonosti, loveka a prrody, kultry a inej kultry. Synkriticizmus je bytie v tomto bezmedzer vyplnenom bezasm. Je to bytie doma bez akejkovek tby niekam vykroi, pretoe tto tba automaticky vytvra medzeru nezmyselnosti alebo - o je vlastne to ist - nik zo spoloenstva zmyslu, zo spoloenstva ivch v bezas. o je to bezasie? Bezasie je nepolapenos v sieti asu, bezmedzerie medzi tm, o je, a tm, o by mohlo by alebo o bude; stav bytia, v ktorom niet asu (ako priestoru medzi tm, o je, a tm o by mohlo by alebo o bude). Vemi dobre to oznauje anglick vraz hne = in no time. Bezasie je to o je vtedy, ke je to hne alebo zarovno. Bezasie je to, o je. Bezasie je neprtomnos intervalu medzi pozorovateom a pozorovanm (Krishnamurti). Bezasie je stav bez trvania, stav bez sksenosti, bytie v stave prevania, pohyb zakania (prevania) pri neexistencii medzery medzi pozorovateom a pozorovanm, ke niet asu, niet priestorovej medzery, intervalu pre myslenie. Myslenie je celkom neprtomn, ale je tu bytie. O bezas sa ned myslie ani meditova, nie je to ni uchopiten. Skmate tu ustva v skman, a len potom nastane bytie. V pokoji jeho pohybu je to bezasov. Oslobodi sa od minulosti znamen i v bezasovej (bezasej) prtomnosti, v ktorej je iba pohyb slobody, nezasiahnutej minulosou, t. j. tm, o je znme (L1497;150, 158, 151 L1412;221). lovek je bytos, ktor k bezasiu je odsden prichdza z asu. Ukazuje to naprklad Blanchot vo svojej vahe o fascincii z absencie asu v knihe Literrny priestor (Praha 1999, str. 24 an.), ke upozoruje, e absencia asu nie je nejak isto negatvny modus, ale je to as (teda poda Blanchota zasa len as), "v ktorom ni nezana, v ktorom nie je mon nijak iniciatva, kde je u pred afirmciou prtomn nvrat tejto afirmcie. Skr ne isto negatvny modus pokrauje Blanchot je to naopak as bez neg-

Pozri k tomuto pozoruhodn pase z knihy Andr Van Lysebetha Tantra kult enskho principu aneb jin pohled na ivot a sex (L1389;181-184), kde sa na strane 182 expressis verbis cituj slov o tom, e sme enu usmrtili. Prenikav obraz umierajceho mua v podmienkach dnenej civilizcie zasa podva prca Wilfrieda Wiecka Mui se nechvaj milovat (L1031). Jednm z najokatejch pomnkov smrti mua je viagra.
99

98

Drogovo zvisl jedinec zostva a do smrti torzom loveka, dokonca aj vtedy, ke je abstinujci.

54

cie, bez rozhodnut, kedy tu je prve tak nikde, v ktorom sa kad vec sahuje do svojho obrazu a v ktorom sa 'Ja', ktorm sme, rozpoznva hriac sa do neutrality akhosi beztvarho 'On'." Z alieho vkladu Blanchota, poda mojej mienky, vysvit, e absenciou asu m napriek tomu, e ho povauje za aksi "as", v skutonosti na zreteli fenomn nho bezasia vrtane toho, o oznaujeme ako pri-tomnos. Blanchot pod titulom absencia asu podva aksi negatvnu filozofiu bezasia, v ktorej ukazuje, o vetko tomuto fenomnu napriek tomu, e pre ponechva oznaenie "as", chba, priom paradoxne ukazuje jeho npl alebo bohatos: "as absencie asu je asom bez prtomnho, bez prtomnosti. Kedysi mal vnos, konajcu silu prtomnho okamihu; o tejto konajcej sile ete sved spomienka Avak o je bez prtomnho, nepripa ani prtomn spomienku." A po tomto nasleduje pas vborne charakterizujca priestor bezasia a dynamizmus jeho obsahu: "Spomienka hovor o udalosti: kedysi sa to stalo, ale u sa to nikdy nestane. Lene nezahojiten charakter toho, o je bez prtomnosti o tu nie je dokonca ani ako minul, hovor: nikdy sa to nestalo, nikdy to nebolo prv raz, a predsa to znovu zana, znovu a znovu, donekonena. Je to bez konca i bez zaiatku; bez budcnosti (kurzva od J. P.)". Dvod, preo tak rozsiahle citujem tieto pase z Blanchota, spova v tom, e Blanchot nevha svoj opis nplne bezasia (negatvno)ontologicky rozvja: "as absencie asu nie je dialektick. Zjavuje sa v om fakt, e sa ni nezjavuje, bytie, ktor je v zklade absencie bytia, ktor je, ke nie je ni, a ktor u nie je, ke nieo je: ako keby tam scna existovali len stratou bytia, ke sa im bytia nedostva." al duktus u vyznieva expressis verbis synkriticisticky:

Tbu vykroi nahradzuje synkritik alebo synkritick lovek (homo syncriticus) vykroenm, tmto elementrnym, alej nerozloitenm krokom zmyslu - atmom zmyslu. Kontinuita tchto krokov zmyslu je osobnos synkritickho loveka. alej, osobnos synkritickho loveka je kontinuita nereduktvneho usvzaovania sa dvoch procesov alebo dian procesu uvedomovania si individuality seba samho a procesu individuality seba samho, priom ono uvedomovanie si zahrnuje vedomie inakosti a unikajcna svojej vlastnej individuality, obrazne povedan svojej priepastnosti alebo bezodnosti (Ungrund). Prve zvratnos pociovan pri vedom svojej vlastnej priepastnosti m prekrva spontnne trvanie loveka na truktrach svojho Ja, brnenie sa jeho sebatranscendencii. Samozrejme, e ani synkritik i synkritick lovek tu nie je vnimkou, vyznauje sa iba vyrovnanosou tvrou tvr skutonosti, e podstupuje nmahu diania svojej osobnosti, nmahu protiahu proti spontnnej tendencii k petrifikcii truktr Ja a tomu, ako zaclaj transhorizontovej realite na dne loveka. Hladina mysle synkritickho loveka sa nevln v dsledku nmahy vynakladanej na svoje osobitn bytie. Pre synkritickho loveka nie je zaujmav neuniknutenos tejto nmahe, ale to, o z nej sprav; preto siaha okrem terie aj k praxi, presnejie povedan - preto teriu a prax zjednocuje zhruba povedan v indickej meditcii, grckej terii100, t. j. v zmysle bios theoretikos, v kresanskej mystike, v hre, v derridovskom prepletan sa istch drh zmyslu at. ako faktickch cestch udriavania sa v synkritickosti a zvdatovania bytia loveka: Indick meditcia, grcka teria a kresansk mystika otvorili (erschlossen) hranin oblasti sksenosti (kurzvou podiarkol J. P.) (L704;26-27). A hra? Zo schopnosti (pudu) hravosti vyrast nielen krsa (Schiller), ale aj otvorenos k uvoovaniu sa doteraz mono aj neznmych kultrotvornch schopnost (pudov) loveka (pozri o virtualistike v predchdzajcej kapitole). Otvorenos synkritickho loveka a synkritickho spoloenstva je ich bytostnou charakteristikou spovajcou v pohotovosti prija aj doposia neznme kultrotvorn schopnosti alebo pudy. Bezmedzerenie naplnen bezasm je spsob bytia synkritickho loveka v synkritickej spolonosti (societas syncritica), ktor sa v predsynkritickej optike jav ako spoloenstvo ivch a mtvych, zatia o v synkritickej optike ju vidno ako spoloenstvo ivch v bezas. Societas syncritica je proces parahierarchistickho nereduktvneho usvzaovania sa synkritickch indivdu a synkritickch spoloenstiev. Tto spolonos nemono dosahova priamym silm ani hnutm, mono ju jedine identifikova, a sce bezvberovm uvedomenm si svojej vlastnej eventulnej alebo rezidulnej synkritickosti, tm, o mono oznai vrazom synkritick metanoia.

100

Aristoteles exponuje teriu ako formu ivota (bios theoretikos) a najvyiu formu praxe (!) (cf L704;14).

55

Synkriticizmu ako koncepcii teoretickch a praktickch predpokladov synkrzy a synkritizcie ide predovetkm o vytvorenie podmienok alebo uschopnenie prija skutonos inkompatibility vznamovch tvarov generovanch v rznych vvinovch psmach kultry resp. ivota udskho indivdua na svete a nereduktvne ich usvzani. Toto prijatie m predlogick i para-logick rove a logick rove. Prijatie inkompatibility vznamovch tvarov a dian na paralogickej rovni je lska. Na logickej rovni ide o hadanie ciest prekonvania tejto inkompatibility, priom synkriticizmus nadvzuje na novovek, najm nemeck, tradciu kriticizmu, a smeruje k odhaleniu historickch typov tzv. jadrovch kategri vznamovch tvarov, ktor - obrazne povedan - z ich jadra alebo vntra riadia cel ich dianie. V intencich tejto mylienky sa ponka cel rad kategoriologickch discipln zviditeujcich fungovanie kategri vznamovch tvarov generovanch vo vvinovch psmach alebo etapch kultry. V zmysle kreovania a re-kreovania vznamovch tvarov spolu s ich jadrovmi kategriami kultra vlastne latentne filozofuje ete skr, ne djde k zviditeneniu fungovania jadrovch kategri v profesionlnej (patentnej) filozofii. Synkriticistick idea kategoriologickho projektovania je v znanej miere zvisl od Husserlovho projektu budovania formlnych a materilnych ontolgi, ibae v synkriticizme ide hlavne o jeho kulturologick a kultrotvorn extrapolciu (vrtane onej (auto)terapeutickej, o ktorej sme hovorili v predchdzajcej kapitole). Kulturologick a kutlrotvorn extrapolcia kategoriologickej reflexie historicko-typologicky truktrovanho vznamovho univerza vedie k synkritike kultry, ktor spova v odhaovan konkordancie archetyplnych a kategorilnych konfigurci jednotlivch vvinovch psiem kultry - vedy (synkritika vedy), umenia (synkritika umenia), nboenstiev (synkritika nboenstiev), filozofie (synkritika filozofie), kadodennho ivota (synkritika kadodennho ivota). Konkordancia vvinovch psiem kultry je sben poteenie z inakosti ostatnho a jej prianie, tak naprklad poteenie umenia z inakosti povedzme vedy; poteenie vedy z inakosti nboenstva101, poteenie nboenstva z inakosti vedy102 alebo poteenie nboenstva z inakosti filozofie a vice versa at. Synkriticizmus je odhaovanie, vskum a rozirovanie podmienok tejto konkordancie medzi vetkmi monmi vznamovmi psmami alebo - povedan goodmanovsky - svetmi kultry. Vemi dleitou lohou synkritiky kultry je aj samotn nereduktvne usvzanenie pojmu kultry a kultry. Koniec koncov ide o to, aby sa aj vvinov psmo diania pojmu kultry stalo podprocesom vvinovho psma kultry, ie aby sa samo dianie pojmu kultry zapojilo do kultrotvornho procesu chpanho v tejto knihe ako pretvranie zla na dobro a oklivho na krsno. Synkriticizmus vychdza z predpokladu, e vytvori synkritick a kultrotvorne inn vznamov entity si vyaduje na logickej rovni historicko-typologick kompatibilitu jadrovch kategri vznamovch tvarov, naprklad vedeckch pojmov, umeleckch obrazov, nboenskch predstv at.103 Osobitn draz treba poloi na problematiku kultrotvornej innosti, ktor je predmetom osobitnej synkritickej disciplny - ponematiky kultrnosti. Ponematika104 kultrnosti je jednak veda o dovdzan, doahovan innosti loveka a jeho ivota vbec do podoby kultrneho, jednak praktikovanie tejto sebakultivcie innosti alebo ivota loveka.

Na poteen vedy z inakosti nboenstva by sa nemusela zaklada iba teolgia, ale i religionistika; no zvanos fenomnu poteenia vedy z inakosti nboenstva sa ukazuje hlavne v svislosti so skupinou pecilnovednch discipln prrodovednej povahy a so skupinou exaktnch discipln budovanch prostriedkami matematiky. K tejto problematike pozri znmu rozsiahlu monografiu Arthura Peacocka Theology for a Scientific Age (najm prv podkapitolu vodu Science and Religion, L1624;1-7). Fenomn poteenia nboenstva z inakosti vedy je prinajmenom tak vzruujci ako je fenomn poteenia vedy z inakosti nboenstva. Je mon poteenie nboenstva z inakosti vedy? Ak s podmienky takhoto poteenia? Nestrat nboenstvo svoju pecifiku, ke sa ontologicky obohat o takto typ poteenia? V kadom prpade plat, e monos kultry a synkritickej spolonosti je dan monosou existencie fenomnu poteenia nboenstva z inakosti vedy (samozrejme aj poteen vo vetkch ostatnch kombincich). Poiadavka historicko-typologickej kompatibility sa v rmci jednotlivch sekov synkritiky kultry alej pecifikuje: tak naprklad v rmci synkritiky vedy bude dominova poiadavka logickej neprotireivosti, zatia o v synkritike umenia pjde o poiadavku slohovej kompatibility, v synkritike kadodennho ivota o poiadavku kompatibility noriem sprvania atp.
103 102

101

56

Ponematika kultrnosti je synkritick disciplna o ars colendi ie o umen dosahova kultrnos, ktor je maximom bytia loveka prejavujcom sa v premiean zla na dobro alebo oklivho na krsno. Ars colendi zahrnuje ars amandi105, ars moriendi106, ars loquendi, ars tacendi107, ars vivendi108, ars docendi109, ars medendi , ars creandi at. Ponematika kultrnosti je zrove praktikovanm vyie uvedench iastkovch discipln s cieom systematicky rozirova bytostn sily loveka ie virtualizova ho. V tomto zmysle je synkriticizmus disciplnou, ktor sme na konci predchdzajcej kapitoly oznaili ako virtualistika. Nepestovanie niektorch z nich na sasnch univerzitch, no najm ich redukcia len na teoretick as ie ich nepraktikovanie prispelo k zniku zapadoeurpskej civilizcie, o ktorom hovor zaiatok 10. kapitoly. Synkriticizmus predpoklad ich zavedenie do univerzitnho i stredokolskho tdia a ich kontinulne pestovanie nielen v teoretickej, ale aj praktickej podobe v synkritickej spolonosti. Touto problematikou sa zaober o. i. synkritick pedagogika (paedagogia syncritica) a jej disciplny. Predpoklad to alej teoretick i praktick (jednm slovom ponematick) synkritizciu takch discipln ako psycholgia (psychologia syncritica), rtorika (rhetorica syncritica), pedagogika (paedagogia syncritica110), medicna (medicina syncritica) at. Ponematickou synkritizciou vednch discipln dochdza k optovnmu zaleneniu vied do kultry a k revivifikcii kultry. Tento projekt pripomna Komenskho pansofick snahy, priom dnes sa opiera o iroko koncipovan komputerizciu u nielen kolstva, ale aj computer aided philosophical meditation and imagination (CAPhMI)111, potaov podpora umeleckej tvorby (naprklad vo vtvarnom umen, v hudbe (o. i. pri komponovan)) at. Samozrejme, e skma a praktikova mono aj samotn synkritizciu, a sce v disciplne, ktor oznaujeme ako synkritistika. Ku kultrnosti ani jednotlivec ani spolonos nedospievaj automaticky, ale k dosiahnutiu kultrnej rovne innosti je nevyhnutne potrebn vynakladanie nmahy. Ponematika kultrnosti vyetruje podmienky monosti existencie kultrnosti v ivote jednotlivho loveka (kultrotvorn kompetencia) i v ivote spolonosti (kultrotvorn potencil). Ponematika kultrnosti pritom ukazuje, e existencia loveka a spolonosti je iba nevyhnutnou, no nie dostatonou podmienkou existencie kultrnosti; podobne to plat aj o nmahe, ktor je taktie len nevyhnutnou podmienkou kultrnosti. Zlo a okliv sa z hadiska ponemati-

Z grckeho slova ponma = dielo; to, o je vypracovan. Termn ponematika resp. ponematolgia zaviedol Jaroslav Hlavsa v L19;19.
105

104

Synkritick vklad o ars amandi podva tdia L1651.

106 vahy o umen umiera patria do disciplny o umen i, pretoe umierame od okamihu nho narodenia. Jednotn synkritick disciplna o umen i a umiera sa opiera o fundamentlnu Herakleitovu ideu, e cesta hore je cesta dolu: Cesta hore a dole je jedna a t ist (22 B 60 (z Hippolyta) Pozri: L24;97). No ete hlbie je Herakleitovo zistenie o rozpore, v ktorom s udia s logom: S logom, s ktorm najastejie prichdzaj do styku, s v rozpore (22 B 72 (poda Marca Aurelia) (tame)). 107

Zabudnutie na umenie by ticho je jednou z hlavnch prin zaniku naej civilizcie: hluk, ktor udia vyaruj do svojho prostredia a do svojho vntra nadobudol prakticky kontinulnu povahu, ako o tom svedia naprklad slchadl na uiach mladch ud u nielen v autobusoch a na uliaciach, ale dokonca aj v prrode. Poznm dokonca dospelho mua, ktor sa na prv pohad zd normlny, ktor poas cvienia jogy odmietal zloi z u slchadl len preto, e v rozhlase ili sprvy. Rev automobilov, hluk tovrn, ryk elektrospotrebiov stoviek druhov prehluil monos ud pova nielen hlas prrody v podobe vtieho spevu alebo umenia stromov a trv, ale aj tlkot vlastnho srdca. V akejsi smutnoartovnej defincii by sme mohli raj charakterizova ako priestor bez technicky generovanch zvukov. Hluk, ktor sme nechali na seba doahn, vak poslednch ivch zpadnej civilizcie detruuje nielen akusticky a psychicky, ale aj mechanicky. Pozri poznmku 106. Pozri poznmku 110. Nznaky rozpracovania synkritickej pedagogiky obsahuje tdia L1593.

108 109 110 111

potaovo podporovan filozofick meditciu a imaginciu, o ktor sa u ns usiluje o. i. rozvoj hypertextovej encyklopdie FILIT, budovanej v rmci projektu PANSOFIA na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (pozri: L1326, L1650, L1653, L1654, L1655).

57

ky kultrnosti javia ako transformandum alebo materil i surovina na pretvranie do podoby dobra a krsna. "Likvidova" zlo alebo okliv nem zmysel, pretoe jednak to nie je v silch loveka, a jednak by sa tm stratil energetick potencil zla a oklivho. V silch smrtenka je vak pretvra (transformova) tento energetick potencil zla a oklivho na aktulne dobro a krsno. Sbor technk vskumu a navodzovania historicko-typologickej kompatibility vznamovch entt je sasou synkritickej metdy alebo synkritiky, ktorej npl tvor nereduktvne usvzaovanie entt opierajce sa vak o ich analzu, transformciu, syntzu, modelovanie at., avak s cieom ponecha ich napokon v prepojenosti a originalite. Opercie analzy, transformcie, syntzy at. sa pri vkone synkritickej aktivity tkaj v prvom rade jadrovch kategri obsiahnutch vo vznamovch tvaroch rekreovatench na bze stp, ktor zanechala civilizcia v istom asovom seku vvinu spolonosti alebo indivdua. Synkritika je zrove preintelektick112 predpoklad budovania znalostnch bz expertnch systmov a hypertextovch encyklopdi. Bezprostrednm vsledkom synkritiky vznamovch entt je historickotypologick a kultrno-zonlne oindexovanie vrazov, ktormi sa vyjadruj vznamov tvary vstupujce do procesov synkrzy. Komputerizcia uvedench entt vyplva z nevyhnutnosti eli tzv. neoencyklopedickmu paradoxu113, ktor spova v tom, e konen indivduum mus zvldnu pln diachronickosynchronick zapojenie totality kultrneho diania do rieenia oraz vieho mnostva problmov konca dvadsiateho storoia a zaiatku dvadsiatehoprvho storoia. Metda vyie spomenutho oindexovania vrazov vyjadrujcich synkritizovan vznamov tvary vychdza z monosti, ktor Nelson Goodman opisuje slovami: V niektorch prpadoch mu by zdanlivo rozporn pravdy zmieren odstrnenm dvojznanosti toho i onoho druhu. Niekedy sa naprklad vety zdaj by nezluiten iba preto, e s nepln, eliptick a ke sa rozria explicitnm zahrnutm pvodne implicitnch obmedzen, uke sa, e oividne hovoria o rznych veciach alebo o rznych astiach veci (vraz rznych v oboch vskytoch pod. J. P.). O vroku, tvrdiacom, e vetci vojaci s ozbrojen lukmi a pmi, a vroku, tvrdiacom, e iadny vojak tto vzbroj nem, plat, e s obidva pravdiv - o vojakoch rznych historickch obdob. Vroky, e Parthenon je neporuen a e je v troskch, s obidva pravdiv platia o rznej asovej fze stavby. Tvrdenie, e jablko je zelen, a tvrdenie, e je erven, s obidve pravdiv - pre odlin priestorov asti jablka (L1534;123). Oindexovan vrazy, ktor pouvame o. i. aj pri tvorbe niektorch hypertextovch encyklopdi (naprklad encyklopdie FILIT114), s vrazy, ktorch sasou je daj o autorovi, disciplne, dobe, kole a pod., ktormi alebo v ktorch bol ten ktor vyjadrovan vznamov tvar vygenerovan. Zmyslom synkriticizmu - o. i. v nadvznosti na Husserlovo hadanie vchodsk z krzy eurpskeho udstva, ktor medziasom dospelo k svojmu zniku a existuje u iba zdanlivo - je revivifikcia kultry v podobe identifikcie synkritickej spolonosti, jej rozpoznania na pozad trosiek doterajej spolonosti, o predpoklad nepreruovan kritick (seba)odstup i nadhad, ie sben kritick ditancovanie sa od seba samho a kritick ditancovanie sa od druhch. Dianm tohto (seba)odstupu i nadhadu sa spolukontituuje synkritickos pohadu na okovek, no a pokia ide o pohad loveka na seba samho, dianm jeho odstupovania od seba samho sa synkriticky men, ie synkritizuje on sm - stva sa synkritickm lovekom. Synkritick spolonos je spolonos existujca v nepreruovanom svetle sebareflexie, ktor jej lenom umouje zna tia vedomia rozdielu medzi predstavami o svete a svetom samm. Synkritick spolonos, ktor meme identifikova ako vynrajce sa tvary na hladine, ktor sa zatvorila nad eurpskou civilizciou, pozostva z ud, ktor nevedia, i ich obraz tejto spolonosti je in alebo rovnak ako bytie tejto spolonosi samej. Synkritick spolono sa vyznauje schopnosou vydra naptie rozdielu medzi predstavami o sebe a svojm nrodnm a ttnym bytm. Repektuje sa tu skutonos, e jej z nej samej bude vdy nieo unika. Fenomn tohto unikajcna synkriticizmus tematizuje pod titulom transhorizontovej reality.

112

rozumej: vytvrajci predpoklady a podmienky pre aplikciu poznatkov a technk intelektiky ie umelej inteligencie. Pozri: L1656, L1657. L1220;52 Pozri: L1657, L1656, L1658..

113 114

58

Vyie naznaen schopnos alebo mohutnos (seba)odstupu a vedomia unikajcna je transcendentlnou podmienkou monosti synkritickho loveka a synkritickej spolonosti. Skutonos, e ns samch v ns vdy nieo prekrauje, e nm to transcenduje bez toho, i si to prajeme alebo nie, podmieuje dobrodrunos nho dejinnho pohybu (Abenteuerlichkeit der Geschichte) a nti ns, pokia chceme i, k odvahe. Sen o stotonen naich predstv so skutonosou je dosnen alebo by mal by dosnen o najskr. Z hadiska synkriticizmu tu ide o prekonanie prinajmenom dvoch fatlnych chb. Prvou z tchto osudovch chb je hypostazovanie obrazu sveta. Hypostazovanie je tu stotoovanie toho, o si o svete myslme, toho, ako si ho predstavujeme alebo ako ho vnmame, s tm, ak je. Pripodobnime svet k avej ruke a n obraz sveta k pravej ruke. Hypostazovanie spova v zmene tchto rk, o me ma tragick nsledky. Tomuto nebezpeenstvu podahlo u ns mnoho vedcich politikov, ktor neriadili alebo neviedli spolonos poda skutonosti, ale poda svojho vytenho (rozumej: v procese tenia vytvorenho) obrazu skutonosti. Ale ani vedecky vytvoren obraz sveta nemono beztrestne stotoni so svetom. Ba meme poveda, e k vedeckosti obrazu sveta patr prve to, e s v om zakotven aj vsledky poznania jeho odlinosti od sveta. V zakotvenosti pochopenia tejto ontologickej diferencie medzi obrazom sveta a svetom v obraze sveta spova synkritick povaha alebo synkritickos obrazu sveta generovanho vedou. Vedu, ktor generuje takto synkritick vznamov tvary a koniec koncov synkritick obraz sveta oznauejme ako synkritizovan vedu alebo synkritick vedu (scientia syncritica)115. Druh osudov omyl, resp. nebezpeenstvo, ktor z neho vyplva, sa zd by ete rafinovanejm ne onen prv. Spova v tom, e tu stotoujeme obraz istho obsahu nho vedomia (ie jeden pecifick vznamov tvar) s tmto obsahom nho vedomia (ie s druhm, od prvho odlinm vznamovm tvarom). Tomuto nebezpeenstvu podliehame naprklad vtedy, ke nerozliujeme medzi pojmom pojmu revolcie a pojmom revolcie. Prv pojem (vznamov tvar) je vsledkom poznvania istho obsahu nho vedomia, v danom prpade pojmu revolcie, zatia o v druhom prpade ide o obraz povedzme historickotypologickej premeny spoloenskej reality, napr. nstupu synkritickej spolonosti v krajinch strednej Eurpy. Vvin revolcie nemus by toton s vvinom pojmu revolcie a vvin pojmu revolcie nemus by toton s vvinom reflexie pojmu revolcie. Rozpor medzi tmito vvinovmi psmami historickho diania sa me prejavi sklamanm oakvan spjanch s vvinom spolonosti (societas syncritica sa vine konzumne orientovanch ud nemus javi ani ako atraktvna, i dokonca ani ako mon). K rozleniu vvinovho psma skutonosti, jej obrazu vo vedom a reflexie tohto obrazu meme dospie radikalizciou naich vah prostrednctvom otvorenho radu otzok typu: kto vytvra pojem revolcie a kto pojem pojmu revolcie, ako vznik pojem revolcie a ako vznik revolcia sama. Meme naprklad priamo postavi otzku racionality samej revolcie, racionality nho myslenie o nej a racionality naej reflexie tohto myslenia. Ide vo vetkch prpadoch o t ist racionalitu (povedzme o ten ist historick typ racionality) alebo tu mme do inenia so stretom odlinch i vyluujcich sa racionalt? Eventulne rozpory medzi tmito racionalitami plodia paletu nsledkov ponc negatvnymi a po pozitvne. K negatvnym patr naprklad schizoidizcia vedomia a sprvania sa ud, k pozitvnym patr polyfonizcia ivota a prevania dnenho diania. Zkladnm nedostatkom prebiehajcich diskusi je to, e nm chbaj synkritickovedeck pojmy, ie pojmy, ktor v sebe obsahuj predovetkm tak vznamov kontituenty, ktor s vsledkom poznania odlinosti pojmu od toho, oho pojmom dan pojem je. Prtomnosti synkritickotvornch vznamovch tvarov v pojmoch alebo rozpoznaniu ich prtomnosti v existujcich pojmoch brnia zujmy diskutujcich, ich egoidn truktra petrifikujca kultrnosocilnu a historickotypologick zasadenos (re)kretorov pojmov a znejasujca jas (lumen) ich vedomia. Nronos bytia vedeckch pojmov vyplva aj z ich vlastnej vntornej povahy. Kad pojem je nekonennou mnoinou sdov s ich relatvne nepremenlivm rojom, ktor je vsledkom poznania podstaty. Toto dianie pojmu je neobyajne chlostiv, no na druhej strane, pokia toto dianie trv, potia indivduu a spolonosti umouje najvy mon stupe orientcie a maximum bytia. Stle tu vak mme na zreteli

115

Pozri str. 18.

59

synkritickovedeck pojmy intendujce totalitu ich diachronickosynchronickej zasadenosti v bazlnom usvzaujcne sa loveka a sveta a imanentnho a transcendentnho.

60

11. PERICHRONOZOFIA AKO NUKA O BEZAS A PRAKTIKOVANIE BEZODKLADNOSTI

Foriem odkladania zmeny je neprebern mnostvo. Neuskutoni zmenu mono naprklad prijatm opatren, aby sa zmena uskutonila, chcenm uskutoni zmenu, plnovanm zmeny, bojom za zmenu, organizciou zmeny, vytvranm nstrojov na zmenu, vytvranm intitci, ktor maj zabezpeova zmenu, prprava zmeny, vahy o potrebnosti zmeny at. a pod. Toto neprebern mnostvo neuskutonenia zmeny mono rozleni do dvoch vekch skupn do skupiny explicitnch (otvorench) odkladan zmeny a do skupiny implicitnch (skrytch) odkladan zmeny. Zatia najrafinovanejou a v dejinch najtvrdoijnejie pretrvvajcou formou odkladania zmeny je prelnanie sa explicitnch a implicitnch foriem odkladania zmeny, ktor tvor doterajie fungovanie spolonosti. Na obhajovanie usporiadania spolonosti zaloenho na odkladan zmeny sa pecializuje propaganda a prvo ako najastejie oficilne a sankcionovan spsoby odkladania zmeny. Spolonm menovateom vetkch foriem odkladanie zmeny je vmedzerovanie asu do realizcie zmeny. Predchdzajcich desa ast tejto knihy sa venovalo podmienkam a zmyslu zmeny, priom sa sporadicky myslela aj bezodkladnos zmeny. V tejto zverenej jedenstej asti sa podva pokus myslie bezodkladnos zmeny explicitne. Vrazom tejto explicitnosti je perichronozofia ie nuka o bezas a praktikovanie bezodkladnosti. Bezasie (perichrnia) je neustle nmu uvedomovaniu si unikajcim veusvzaovanm toho, o je, o sa odohrva okolo ns a v ns samch. Bezasie je 1. nevmedzerenos asu medzi as a priestor, as a hmotu, as a svet, as a vedomie, as a bytie, as a loveka at. a 2. nevmedzerenos asu do truktry asu samho, medzi prtomnos a minulos a prtomnos a budcnos. Perichronozofia ako nuka o bezas je prve skmanie tejto nevmedzerenosti asu. Praktikovanie bezodkladnosti je druh aspekt perichronozofie. Perichronozofia je z tohto hadiska doslova i v podstate mdros bezasia, ktor spova v jednoduchosti, priamosti, bezprostrednosti nezaraujcej as ako odklad, prpadne vytlajca as z innosti, vytlajca as vmedzeren medzi cestu a cie. Mdros bezasia spova v neustlej pri-tom-nosti ie v neustlej bezprostrednej (asovo nesprostredkovanej) blzkosti toho, o by sa pri ase (pri jeho vmedzeren) javilo ako cie. Mdros bezasia je splvanie cesty a ciea, ich nerozlenenos v dsledku vytlaenia medzi ne vmedzerenho asu. Mdrosou bezasia je naprklad mdry ivot, ivot mdreho loveka, nerozdeujceho svoj ivot na ivot a umieranie, ale ijceho svoj ivot umieranm a umierajceho svojej smrti itm. Ak by sme v slovenine mali prechodn vznam slovesa umiera, povedali by sme umierajceho svoju smr itm. Zitok smerovania k smrti naplnen obavami z nej, chystanm sa na u a pod. je vsledkom rozfzovanie ivota na fzu ivota a fzu umierania alebo jeho rozpolenia na ivot a smr, ktor je pecifickm druhom vmedzerenia asu do truktry ivota. Hrza zo smrti je vsledkom skratu medzi tmito asovm vmedzerenm utvorenmi plmi. Hrza zo smrti zanikne ako elektrick oblk znikom polenia. Mdry ivot je pretvranie energie hrzy zo smrti alebo ivota na kadodenn, nboensk, filozofick, vedeck, umeleck, hrov a pod. vznamov tvary a procesy viac alebo menej nasten nedetruktvnymi emciami. Podstatou tohto pretvrania hrzy na vznamov tvary alebo procesy sten nedetruktvnymi emciami je vytlanie asu vmedzerujceho sa do ivota a jeho foriem (zbezasvanie ivota a jeho foriem). Nevyhnutnou podmienkou tohto zbezasvania, na ktorom sa zaklad bezodkladnos realizcie zmeny, je jeho nedelegovatenos na druhho. Bezodkladnos zmeny nemono uskutoni zvonka. Nemono poveri vykonanm zmeny seba samho niekoho mimo seba, pretoe tento prenos je optovn vmedzerovanie asu a odklad zmeny, ie jej nerealizovanie. Zmenu seba samho me uskutoni iba sm udsk jednotlivec. Preto najdleitejou lohou perichronozofie je skma podmienky jeho zbezasvania. udsk indivdu, ktor sa nezbeasvaj, zakladaj monos totality explicitnej, akou je naprklad faizmus alebo stalinizmus, alebo implicitnej, akou je naprklad konzumerizmus. Formy bezasia, procesy bezasenia (procesulne aspekty foriem bezasia) a vzahy medzi nimi tvoria vedno perichrniu ako zleitos perichronozofie tvoriacej zklad synkriticizmu. To, o oznaujeme termnom perichrnia, sa doposia charakterizovalo zva ako bezasie (the timeless, das Zeitlose) alebo

61

bezasovos (timelesness, Zeitlosigekeit), a to zva ako vedaj efekt vah o ase, boskom, byt, venosti, nekonenosti, princpe (arch) at. Naprklad bezodkladnostn perichronma, o ktorej hovorme na zaiatku tejto (11.) asti knihy, sa tematizuje vo forme pecifickho vznamovho tvaru ie vo forme bezodkladnostnej perichronozofmy vyjadrovanej spojeniami okamite a bez asovho odkladu, priamo, bezodkladne a bez procesu vznikania, vynikajc bez asovho rozptia, okamite, t. j. bez procesu vzniku a pod. Pozoruhodn a z hadiska perichronozofie vemi dleit je to, e opisovan bezodkladnostn perichronozofma je explicitn, pretoe v grtine sa vyjadruje slovom achrons (Simplikios, In Physica 1141,30). Proces utvrania sa perichronozofmy vyjadrovanej textom obsahujcim vraz achrons ie proces utvrania sa achronozofmy vznamovo reprezentujcej achronmu a z tohto dvodu povaovanej za explicitn je podprocesom premeny chpania boha, ktor prinieslo kresanstvo ako monoteistick nboenstvo pribline v druhom storo nho letopotu. S transformciou vznamovho tvaru boh z podoby starovekej u staogrckych filozofov do podoby kresanskej, idovskej a moslimskej svis aj filozofick explikcia alej perichronozofmy, ktor sa tka predasovej formy bezasia, ktor v perichronozofii fixujeme termnom prochronma. V kontexte zpadnej (eurpskej) filozofie sa kategria prochronmy ie prochronozofma rod ako vsledok reflexie toho, o je pred stvorenm. Na oblas alebo etapu pred stvorenm sa ned poui termn as. Jaroslav Dane situciu zrodu toho, o v perichronozofii oznaujeme termnom prochronozofma a ktorho vznam je reprezentantom prochronmy opisuje takto: Ped stvoenm, zd se, neexistovalo nic, dn proda. Proto je logickou odpovd, e proda (ltka) nebo svt byl stvoen z nieho. Na tento akt se pak evidentn nedaj aplikovat pojmy a vahy, jak uvme v ppade prody. ili kategorie pohybu a asu jsou pouiteln k popisu neho existujcho, a nikoli potku. Otzka potku a stvoen je tedy hranic, kter oddelila svt eckch myslitel od svta kesan, id a muslim, co je dobe vidt nejen na Filoponov kritice Aristotela, ale tak na sporu velmi zbonho novoplatonika Simplikia s Filoponem ([DANE2006], 144 145). O perichrnii ako predmete perichronozofie mono hovori len potia, pokia pri perichronozofii mme na zreteli nuku o bezas, ie perichronolgiu, fundamentlnu vrstvu ontolgie synkriticizmu ako filozofickho uenia. Pokia vak perichronozofiu chpeme ako spsob zbeasvajceho sa pobytu udskho indivdua na svete, jej predmet oznaujeme ako zleitos. Robme tak vedome nadvzujc na Heideggera. Zmena perichrnie z predmetu perichronozofie na jej zleitos je vlastn obsah premieania sa synkriticizmu z filozofie na praktikovanie mdrosti. Synkriticizmus sa tak men na sigetiku ie praktikovanie mlania, avak nielen vo forme ars tacendi ale aj a najm vo forme ars agendi. Tto kniha s touto jedenstou kapitolou je zdriavanm alebo odkladanm zmeny predmetu na zleitos. Tto kniha je naahovanm asu, ktor sa vak me synkriticky dopa kontrahovanm asu. K trvalmu zniku asu vak knihou djs nemono.

62

ZVER

itatelia, ktorch zrak pad na tento riadok, zaujali alebo mu zauja k synkriticizmu zhruba povedan jeden z troch postojov 1. odmietnu ho, 2. zostane im ahostajn alebo 3. prijm ho. Prv dva prpady s plne v intencich synkriticizmu, a preto nielene neznepokojuj, ale je z nich naopak poteenie alebo ak toto niekto povauje za provokciu mono ho partnerom (bez irnie) dopria, doii. Ist nepokoj a ostraitos vyvolvaj t z vs, mil itatelia i posluchi, ktorch synkriticizmus zaujal a hodlte sa k nemu prida. Synkriticizmus nebol vytvoren na to, aby sa k nemu niekto pridval. Synkriticizmus vznikol na to, aby bol odmietan s cieom intenzifikova identifikciu pozcie alebo cesty, ktor zaujma i po ktorej postupuje kritik synkriticizmu. Ak by prvrenec synkriticizmu vo svojom prvrenectve k nemu predsa len nechcel poavi, v tom prpade by som mu jednako len odporal skr cestu synkritistiky116, ne cestu tradinho rozvjania systmu. Desa krokov, ktor sme opsali, ns priviedlo k fenomnu vertikalizcie vrstiev bezvberovho, nehierarchizovanho acentrickho prevania reality, ktor sa nm jav ako bezasie, a kde neoakvan emerguje - vntrosvetsky povedan - okamite117 ako vtan a neobvan. Horizontalitnos a strach vna do nho ivota hierarchickos, centrizmus a myslenie (vrtane hodnotenia, rozliovania, porovnvania, uprednostovania at.) a koniec koncov nepokoj, naptie a konflikt118. Na myslenie a jeho nevyhnutnos meme reagova rozline, naprklad chcenm/nechcenm, odmietanm/prijmanm, uznvanm/neuznvanm at., alebo prostm registrovanm vetkho, o toto myslenie prina a produkuje. Rieenie problmov myslenm, je v skutonosti ich reprodukciou i dokonca rozmnoovanm. Myslenm sa problmy generuj, replikuj a pretvraj; po vyrieen jednho problmu vznikaj okamite nov, take zo zaarovanho kruhu rieenia problmu niet vchodiska rieenm problmu, ale itm problmu akoby to bol posledn problm nho ivota. Vchodiskom je pln uvedomenie si problmu s jeho neredukovanmi a pritom usvzanenmi asami, totlne splynutie s problmom ie nevyhbav itie problmu pri jeho plnom vedom. Obsahom tejto bdelej synkritickej duchaprtomnosti je pozitvna vertikalizcia pobytu loveka na svete rozirujca zmysluplnos ako prtomnenie sveta v naom ivote119 o otvoren mnoinu doteraz nerealizovanch alebo neexistujcich monost. Iba bdel synkritick duchaprtomnos me udriava nepreruovan kontinuitu zmyslu nho ivota. Po vymanen sa z uviaznutosti v Ja ie po deegoizcii a po odstrnen strachu ako truktrujceho princpu spolonosti sa pozitvna virtualizcia pobytu loveka na zemi ukazuje ako tak zmnoenie jeho bytia, ktor pripomna zaiatok ivota na druhom brehu alebo mono nm u je, priom naalej ijeme svoj vntrosvetsk ivot: radiklne sa zmenila iba kvalita nho ivota. Pravdu povediac, nie je dleit ani tak dka nho ivota, ako skr jeho kvalita. Toto zistenie je vemi dleit aj z hadiska posudzovania prstupov medicny a prva k eutanzii: podstatn nie je dka ivota udskho indivdua, ale kvalita ivota udskho indivdua. Treba tu vak upozorni na vemi dleit skutonos, a sce, e prtomnos

116 117

O synkritistike pozri str. 57.

no lepie by bolo povedan: mihom (po sankritsky kanou), hne (in no time) alebo zarovno, cf. pozn. Chyba! Zloka nie je definovan. Ukoni konflikt je jedna z najzloitejch vec. Vyaduje to pozorovanie seba samho a citlivos k uvedomovaniu si toho, o prebieha mimo ns i v naom vntri. Konflikt me skoni len vtedy, ke chpeme rozpor vntri ns samch. Tento rozpor tu bude dovtedy, km nedjde k oslobodeniu sa od toho, o poznme, od vetkho o bolo, od minulosti (L1412;221). Bezasovostnou charakteristikou tohto prtomnenia sveta v naom ivote je pritomnos sveta v naom ivote, dokonca ete skr, ne sme si toho boli vedom. as k ivotu loveka nepristupuje v ase, ale je pri om ako atribt: as u je pri ivote.
119 118

63

utrpenia nemus by prznakom nekvalitnosti ivota, a to menovite vtedy, ke utrpenie prechdza nami bez toho, aby sa ns dotkalo120. Skutone, nie je zaujmav utrpenie, ale to o z neho spravme. Synkriticizmus nereduktvne usvzauje v praxi alebo v terii diakrisis ako tiepenie a odcudzovanie vo vntri jednotlivch vvinovch psiem kultry ako aj medzi nimi navzjom so synkrisis ako tvorbou ciest intrazonlneho a intrapersonlneho prevzovania sa a kultrne interzonlneho prepjania sa vedy, filozofie, umenia, nboenstva a kadodennho ivota. Klasickm prkladom interzonlnej interakcie je architektra, dizajn, teolgia a pod., klasickm prkladom intrazonlnej interakcie je interdisciplinrna spoluprca vo vede, realizcia divadelnho predstavenia at. V predchdzajcom sme videli, e zlo si nevyaduje nau podporu, e psob aj bez ns, pretoe psob automaticky, dokonca aj vtedy, ke si jednoducho zlome ruky do lona. udstvo je dnes v situcii, kedy mu k samovrade sta dokonca u len neinnos tvrou v tvr ekologickm problmom a pod. Automatizmus psobenia zla mono ilustrova prkladmi typu: necha diea spustn morlne alebo fyzicky je ahie, ne z neho vychova kultrnu bytos, alebo vyhodi do povetria most je ahie, ne ho postavi, podobne to plat aj o vojne, ktor je ahie rozpta, ne ju ukoni alebo jej zabrni. Naopak, existencia dobra sa zd menej automatickou, bytie dobra si vyaduje angaovanos. A prve v tomto svetle sa intolerancia, pokia ide o pestros palety reakci na manifestciu transhorizontovej reality vo vedom, jav ako neastn. Zd sa, e o tejto neastnej intolerancii nerozhoduj racionlne argumenty121, ale zabudnutos a ignorancia neegoistickch zloiek osobnch, nrodnch, stranckych i nboenskch zujmov, ktor si v predintitucionalizovanch tdich neuvedomujeme v dsledku pvodne paraegoidnej i preegoidnej povahy archetyplneho bazlna dokonca aj zpadnej kultry. Zaujmanm synkriticistickho postoja sa vak nevraciame sp, pretoe to nie je mon, ale skame monosti metaarchetyplneho postoja. Zaujmanm metaarchetyplneho postoja neopame svoje vlastn kultrne vchodisko, svoju zasadenos do svojej kultry, ale otvrame si monos pozorova ho a skma. Metaarchetyplny postoj m s hermeneutickm postojom spolon to, e sa svojich vlastnch predsudkov nechceme zbavi, ale ich pochopi. A pochopenm svojich vlastnch predsudkov dochdza k naej naozajstnej premene, ktor zana inscendenciou ako podstatou kultry. Zaujatm metaarchetyplneho postoja sa za zavruje sbor podmienok monosti filozofickej reflexie a plnenia jej lohy. lohou filozofickej reflexie ako podprocesu synkriticizmu je odhaova zdroj neegoistickch prvkov naich zujmov, ktor tkvie v zkladnej morlnej zloke kultrotvonej kompetencie - v dobroprajnosti. Etick aspekt reflexvnej zloky synkriticizmu spova v namhavosti filozofickej reflexie, ktor nevyplva ani tak z jej teoretickej nronosti, ako skr z toho - ako ukzal Patoka122 - e sa jej vzpiera sm nosite reflexie s jeho neochotou obmedzi sa (EPECHEIN). V svislosti s nmahou vak synkriticizmus poukazuje na konfliktognnos akejkovek nmahy a v nadvznosti na Krinamurtiho ukazuje na monos zranitenosti a pokory ako synkritick faktor nho ivota, ako podproces, ktor je nevyhnutnm participantom ivotnho diania loveka, ako predpoklad sceovania trhliny v ns a v naej innosti (diakrisis). Zranitenos a pokora viden z hadiska kategrie procesuality nie s vlastne nim inm ako synkrisis, o dnes znamen obnovovanm interzonlneho a intrazonlneho nereduktvneho usvzaovania sa v procese identifikcie synkritickej spolonosti. Avak

120

Dosiahnu stav, kedy utrpenie prechdza nami bez toho, aby sa ns dotkalo, si vyaduje pecifick kultru (kadodennho) ivota, ktorej pestovanie sa realizuje v rmci kotidianistiky. Kotidianistiku netreba relegova do jogy, kungfu a inch mimoeurpskych praktk. Kotidianistika ako pestovanie kultry ivota udskho indivdua m svoje autochtnne korene aj v Eurpe. o tu vak vyvolva zvedavos, je otzka eventulnych interkulturlnych invariantov v prstupoch ku skvalitovaniu udskho ivota rozpoznvanie kodidianistickch univerzli.

121

Naprklad pretromfn milovan bytos logickmi argumentmi je iracionlny in. Logika je prostriedok vntrosvetskej replikcie toho, o je: ak naprklad to, o je, je zl, tak v tomto prpade logikou replikujeme zlo.

Domnievame sa ..., e reflexia, i sebaradiklnejia, tak, ktor uskutouje epoch od vetkch predsudkov, je protiahom voi samoinnej tendencii ivota nevidie sa takm, akm je, odhliada od seba, od svojej podstatnej neistoty sebou a svojimi monosami - pozera sa inam alebo utieka sa k ilzim a upokojovaniu, ktormi sa chrnime pred pohadom na seba samch, ktor by ns odhalil a tm ochromoval krtkozrak zabezpeenos pred skaliami udskej existencie. Reflexia je protiahom voi interesovanosti naivnho ivota (L18;159).

122

64

pokora, ktor prekonva diakrisis, neme by pokorou pred druhm lovekom alebo jeho vtvormi a vmyslami, neme to by lipnutie na nich, zvislos od nich, ale iba pokora v dsledku vedomia svojej obmedzenosti tvrou v tvr transhorizontovej realite, ktor ns obklopuje a prenik nami ako tma dom, uvouje ns monostiam, a pri vetkej naej zranitenosti ns rob slobodnmi. Nezraniten bytos je nevbne montrum. Iba zraniten lovek me by slobodnou udskou bytosou a iba zraniten lovek me milova a by milovan. Nestrat ni, ani jeden zo svojich monch svetov, ak zostane i s tm, s m si, v lske. Kee sme si u v priebehu prechodu od jednej etapy cesty synkriticizmu k druhej pri rozvjan jeho desiatich tz ako tak navykli na prcu s vznamovmi koncentrtmi typu viac, pristpme k zakeniu celej prce: Synkriticizmus je ncvikom na dobie bezasia ie zruenie intervalu medzi vidiacim a videnm, povajcim a poutm at., ktor nastva na konci synkriticizmu, po wittgensteinovskom odloen rebrka synkriticizmu a zotrvvan v nevslovne. dobie bezasia je zotrvvanie v nevslovne, ktor nastalo po ustan tob. Nie je to vak smr, ani sen, pretoe vnmanie vec, hust tkanivo sveta (MerleauPonty) je tu naalej, ba navye neruen akoukovek ilziou asi tak, ako je tu boles, ibae bez jej neprjemnosti. Je vak zaujmav, e hust tkanivo sveta nenaru dokonca ani vbuch trhaviny bolesti. Explzia bolesti je len mimoriadnym zahustenm tkaniva sveta. Terapeutick funkcia synkriticizmu spova v tom, e ns pokia berieme do vahy boles uvdza do stavu tejto mimoriadnej zahustenosti tkaniva sveta ete skr, ne nastane jej eventulne neprjemn forma alebo fza, ktor oznaujeme ako boles alebo utrpenie. V dob nevslovnho bezasia sa vracia predegoidn a predcentrick mimoriadna zahustenos textry sveta, kde napriek vetkej nereduktvnosti usvzaovanho (naprklad bolestnho a nebolestnho) niet monosti prechdza kamkovek a k omukovek, pretoe vetko je hne alebo zrove (naraz). Boles je tu nielen nepredstaviten, ale aj nemon, pretoe tu u je vo svojom maxime, vo svojom ens perfectissimum, u jej prosto neme by viac. Ale to ist plat zrove aj o bezbolestnom. Tento predegoidn stav singularity nie je smrou, od ktorej sa odliuje bezasm trvanm. Smrou by bol, keby netrval. Smrti je menej o trvanie. Teda dobia bezasia je viac ne smrti, a to prve o trvanie. Smrti sa netreba b u len preto, e jej je menej o trvanie. Smr je stav po trvan, ktor je toton so stavom pred trvanm. Je to dobie bezasia mimo trvania. Iba to o trv, naprklad boles, vak pominie.

65

APENDIX: NA HRANICE VERBLNEHO

Sme unikajcnom ie nevyerpatenom mkovek, o z ns mono i o z ns nemono zachyti zmyslami, rozumom, citmi alebo chcenm. Prvom sa teda ptame, m sa odliujeme od unikajcien bohov a inch entt. Ako je mon, e sme smrten, ke nemme hranc a sme nevyerpaten? V akom zmysle sme smrten? A sme vbec smrten? M zmysel pta sa, O Z NS je smrten, ak okovek, o z ns vyberieme, je nevyerpaten? Predstavme si, e sa ocitneme v epicentre atmovho vbuchu: bude vtedy znien vetko, m sme? Ke ns zastrelia, zastrelia vetko, m sme? Ke sme unaven, je unaven vetko, m sme? Ke zomrieme, zomrie vetko, m sme? Ke zomrieme, zomrieme vbec? Ke zomrieme, neustanovme sa navdy? Ako o sa vak ustanovme navdy, ke zomrieme? Ke prestane fungova ktorkovek n ivotne dleit orgn, prestane fungova vetko, m/km sme? Od oho teda zvis, i sme alebo i nie sme? m sme a m nie sme? D sa odpoveda na tieto otzky slovami/vetami/verblne? Ak by malo zmysel njs verblnu odpove?

66

LITERATRA PODA PRRASTKOVHO SLA V ENCYKLOPDII FILIT RESP. V ENCYKLOPDII FILOZOFIE, VIED, UMEN A NBOENSTIEV

L18 Patoka, J.: Pirozen svt jako filosofick problm. Praha, s. spisovatel 1970. 240 s. L19 Hlavsa, J.: Psychologick zklady teorie tvorby. Praha, ACADEMIA 1985. 356 s. L24 Predsokratici a Platn. Antolgia z diel filozofov I. zv. Bratislava, Epocha 1970. 546 s. L136 Husserl, E.: Kartezinsk meditace. Praha, Svoboda 1968. 216 s. L162 Marcelli, M. Waldschtz, E. (Hrsg.): Jenseits der Grenzen. Dokumentation einer Begegnung Bratislava Wien. Wien, Universittsverlag 1992. 162 s. L176 Letz, J.: Filozofia v celostnom porozumen. Bratislava, SKI 1991. 185 s. L306 Foucault, M.: Slov a veci. Archeolgia humanitnch vied. Bratislava, Pravda 1987. 520 s. L310 Nhr, D.: Objeven Indie. Praha, Sttn nakladatelstv politick literatury 1957. 590 s. L422 Fromm, E.: Mt nebo bt? Praha, Nae vojsko 1992. 176 s. L561 Mistr Eckhart a stedovk mystika (usporiadal J. Sokol). Praha, Zvon 1993. 372 s. L704 Sandvoss, E. R.: Geschichte der Philosophie. Band 1: Indien, China, Griechenland, Rom. Mnchen, Deutscher Taschenbuch Verlag 1989. 522 s. L776 Piaek, J.: Filozofick vchodisk terie masovej komunikcie (7 metateoretickch otzok). Otzky urnalistiky 3/1993;141-144. L881 Piaek, J.: Marxizmus a krza fenomenolgie. Bratislava, Pravda 1984. 216 s. L921 Aristoteles: Etika Nikomachova. Bratislava, Pravda 1979. 272 s. L953 Wittgenstein, L.: Tractatus logico-philosophicus. Praha, OIKOUMENE 1993. 230 s. L970 Levinas, E.: Etika a nekoneno. Praha, OIKMEN 1994. 198 s. L987 Welsch, W.: Nae postmodern moderna. Praha, Zvon 1994. 200 s. L990 Coreth, E.: Co je lovk? Zklady filozofick antropologie. Praha, Zvon 1994. 216 s. L993 Barthes, R.: Rozko z textu. Bratislava, Slovensk spisovate 1994. 192 s. L1031 Wieck, W.: Mui se nechvaj milovat. Praha, Motto 1994. 168 s. L1208 Krishnamurti: Tzn po nemonm. Praha, Tost-Pragma 1995. 150 s. L1217 Weber, R.: Wissenschaftler und Weise. Grafing, Aquamarin 1987. 384 s. L1219 Krishnamurti: Selbstgesprche. Das letzte Tagebuch. Grafing, Aquamarin (bezvroenia) L1220 Piaek, J.: (Seba)reflexvny sprievod vskumu jazyka. Jazykovedn asopis, 1, 1989, s. 51-56. L1222 Piaek, J.: Spolonos, zmena a morlka z pohadu synkriticizmus. Etika, 2, 1991, s. 22-26. L1326 Piaek, J.: Hyperdokument FILIT. Kninice a informcie, ro. 24, 1992, . 7, s. 289-291. L1389 Lysebeth, A. Van: Tantra kult enskho principu aneb jin pohled na ivot a sex. Praha, Argo 1995. 496 s. L1412 Krishanmurti: Vnitn revoluce. ivot a uen Jiddu Krishnamurtiho. Antologii sestavil K. Krishnamurthy. Praha, DHARMAGAIA 1996. 246 s. L1457 Polkov, J.: Perspektiva nadje. Hledn transcendence v postmodern dob. Praha, Vyehrad 1995. 128 s.

67

L1471 Csikszentmihalyi, M.: O tst a smyslu ivota. Meme ovldat sv proitky a ovlivovat jejich kvalitu? Praha, Nakladatelstv Lidov noviny 1996. 400 s. L1480 Krishnamurti, J.: Volnost, kter nev. Praha, Aquamarin 1997. 108 s. L1497 Krinamurti: Komente o ivot. Duchovn rozjmn o svt lovka. Olomouc, VOTOBIA 1997. 288 s. L1534 Goodman, N.: Zpsoby svtatvorby. Bratislava, Archa 1996. 152 s. L1592 Heidegger, M.: Byt a as. Praha, OIKOYMENH 1996. 478 s. L1593 Piaek, J.: Predmet a metdy pedagogickho filozofovania. Pedagogick revue,ro. XLVII, . 9-10, 1995, s. 3-15. L1609 Levinas, E.: Totalita a nekoneno. (Esej o exteriorit). Praha, OIKMEN 1997. 280 s. L1612 Wyller, E. A.: Pozdn Platn. Tbingensk pednky 1965. Praha, Rezek 1996. 306 s. L1624 Peacocke, A.: Theology for a Scientific Age. Being and Becoming - Natural, Divine and Human. Minneapolis, Fortress Press 1993. 438 s. L1637 Jeho svatost tibetsk dalajlama: Probuzen mysli a osvcen srdce. Praha, Pragma 1997. 252 s. L1645 Patoka, J.: Pe o dui I. Sebran spisy Jana Patoky, Svazek 1. Praha, Oikmen 1996. 506 s. L1646 Slavkovsk, R. A.: Religionistika a prirodzen teolgia. (Prspevok pre konferenciu Religionistika a teolgia, 16. 10. 1997, Bratislava) 7 s. L1649 Piaek, J.: Recepcia Husserlovej filozofie v seminri "Integrcia" na FF UK v Bratislave. In: O Edmundu Husserlovi. Prostjov, Muzeum Prostjovska 1991, s. 131-137. L1650 Piaek, J.: Hypertextov encyklopdia FILIT - nstroj transformcie filozofickch poznatkov do kolskho vzdelvania a vchovy. In: Technolgie vzdelvania tretieho tiscroia. Nitra, VP 1995, s. 303-306. L1651 Piaek, J.: Filozofia lsky z pohadu synkriticizmu. V tlai. L1652 Piaek, J.: Toward syncretic and integrative character of the current philosophical reflection of science. Philosophica XXIX. Bratislava, FF UK 1993, s. 7-20. L1653 Piaek, J.: FILIT. Filozofick encyklopdia. Ver. 2.2. Bratislava 1992-1996 (40 MB). Adresa v Internete: http://dent.ii.fmph.uniba.sk/~hrabovec/filit L1654 Piaek, J.: FILIT. Filozofick encyklopdia. Ver. 3.002 pre slo pota. Bratislava 1992-1997 (60 MB). L1655 Piaek, J. - Kritofiov, E.: Integrcia hypertextov do tradinho vzdelvania. Pedagogick revue . 7-8, ro. XLV, 1993, s. 411-420. L1656 Piaek, J.: Historick typ racionality (HTR) ako predpoklad budovania znalostnch systmov v oblasti filozofie. In: Stachov, J. (ed.): Filozofick, metodologick a spoleensk souvislosti uml inteligence, III. dl, Praha, UFS SAV 1989, s. 24-32. L1657 Piaek, J. - Betk, V.: Budovanie znalostnch bz vo filozofii. In: Problmy vstavby automatizovanch informanch systmov v spoloenskch vedch a v oblasti ich aplikcie. Koice, Dom techniky ZSVTS 1990, 99-103. L1658 Piaek, J.: Vyuitie hypertextovch encyklopdi vo vedeckej prci. In: INFOS '95. Zbornk z j u b i l e j n h o 25. informatickho seminra konanho v doch 3.-6. aprla 1995 v Jasnej pod Chopkom. Bratislava, Slovensk technick kniica - Centrum VTI SR 1995, s. 128-132. L1666 Einstein, A.: Jak vidm svt. Praha, NLN 1993. 160 s. L1672 Frankl, V. E.: Lkask pe o dui. Zklady logoterapie a existenciln analzy. Brno, Cesta 1995. 240 s. L1680 Krupa, V.: Metafora na rozhran vedeckch discipln. Bratislava, Tatran 1990. 184 s.

68

L1703 Feuerbach, L.: Zsady filosofie budoucnosti a jin filosofick prce. Praha, Nakladatelstv SAV 1959. 155 s. L1705 Blackburn, S.: The Oxford Dictionary of Philosophy. Oxford - New York, Oxford University Press 1996. 418 s. L1706 Rescher, N.: On the Logic of Chronological Proposituons. Mind Vol. LXXV. No. 297, January, 1966, s. 75-96 L1752 Lotz, J. B.: Martin Heidegger a Tom Akvinsk. lovk as byt. Praha, Oikmen 1998. 238 s. L1753 Hadot, P.: Pltinos ili prostota pohledu. Praha, Oikmen 1993. 98 s. L1757 Slavkovsk, R. A. OP: Kresanstvo v inonboenskom prostred. (Prspevok pre konferenciu Nboenstvo a ivotn prostredie, 29.30. 10. 1998, Bratislava). Bratislava 1998. 7s. L1759 Barthes, R.: Kritika a pravda. Praha, Nakladatelstv Dauphin 1997. 268 s. L1761 Otto, R.: Posvtno. Iracionalita v ideji bostv a jej pomr k racionalit. Praha, Vyehrad 1998. 160 s. L1765 Speck, J.: M. Buber: Die Aporetik des Dialogischen. In: Speck, J. (Hrsg.): Grundprobleme der grossen Philosophen. Philosophie der Gegenwart IV. Gttingen, Vandenkoeck & Ruprecht 1991, s. 48 105. L1766 Palou, R.: Totalismus a holismus. Praha, Karolinum 1996. 150 s. L1780 Schnittke, A. Makejevov, J./Cypin, G.: Rozhovor: svet przranch existenci, nekonen a neohranien Alfred Schnittke in memoriam. Slovensk hudba, ro. XXIV, . 4, 1998, str. 550564. L1783 Waldschtz, E.: Denken und Erfahren des Grundes. Zur philosophischen Deutung Meister Eckharts. WienFreiburgBasel, Herder 1989. 369 s. L1784 Eliade, M.: Jga. Nesmrtelnost a svoboda. Praha, Argo 1999. 330 s. L1794 Ouspensky, P. D.: Psychologie monho vvoje lovka. Praha, Nakladatelstv Kek 1998. 96 s. L1811 Krinamurtiho tanka. Sestavila M. Lutyensov. Olomouc, Votobia 1999. 200 s. L1884 Merleau-Ponty, M.: Viditeln a neviditeln. Praha, OIKOYMENH 1998. 270 s. L1885 Leppmann, W. (1987): Rilke. Bratislava, Tatran. L1886 Kraus, W.: Kultura a moc. Promna pn. Olomouc, VOTOBIA 1993. 182 s. L1889 Tatarkiewicz, W. (1973): O ast. Bratislava, Smena. L1890 Krishnamurti, J.: Krishnamurti to Himself: His Last Journal. San Francisco, Harper 1993. 134 s. L1891 Gale, R. M. (ed.): The Philosophy of Time. A Collection of Essays. London etc., MacMillan 1968. 514 s. L1929 Heidegger, M.: The Concept of Time. Translated by William McNeill. Oxford UK & Cambridge USA, Blackwell 1992. 48 s. L1937 Husserl, E.: Cartesianische Meditationen. Eine Einleitung in die Phnomenologie. Hrsg., eingel. u. mit Regist vers. v. E. Strker. Hamburg, Felix Meiner Verlag 1987. 172 s.

69

LITERATRA (ABECEDN ZOZNAM)

ARISTOTELES (1979): Etika Nikomachova. Bratislava, Pravda. 272 s. L921 BARTHES, R. (1997): Kritika a pravda. Praha, Nakladatelstv Dauphin 1997. 268 s. L1759 BARTHES, R. (1994): Rozko z textu. Bratislava, Slovensk spisovate. 192 s. L993 BLACKBURN, S. (1996): The Oxford Dictionary of Philosophy. Oxford - New York, Oxford University Press. 418 s. L1705 CORETH, E. (1994): Co je lovk? Zklady filozofick antropologie. Praha, Zvon 1994. 216 s. L990 CSIKSZENTMIHALYI, M. (1996): O tst a smyslu ivota. Meme ovldat sv proitky a ovlivovat jejich kvalitu? Praha, Nakladatelstv Lidov noviny 1996. 400 s. L1471 Eliade, M.: Jga. Nesmrtelnost a svoboda. Praha, Argo 1999. 330 s. L1784 Einstein, A.: Jak vidm svt. Praha, NLN 1993. 160 s. L1666 Feuerbach, L.: Zsady filosofie budoucnosti a jin filosofick prce. Praha, Nakladatelstv SAV 1959. 155 s. L1703 FOUCAULT, M.: Slov a veci. Archeolgia humanitnch vied. Bratislava, Pravda 1987. 520 s. L306 FRANKL, V. E.(1995): Lkask pe o dui. Zklady logoterapie a existenciln analzy. Brno, Cesta. 240 s. L1672 FROMM, E.: Mt nebo bt? Praha, Nae vojsko 1992. 176 s. L422 GALE, R. M. (ed.): The Philosophy of Time. A Collection of Essays. London etc., MacMillan 1968. 514 s. L1891 GOODMAN, N.: Zpsoby svtatvorby. Bratislava, Archa 1996. 152 s. L1534 HADOT, P.: Pltinos ili prostota pohledu. Praha, Oikmen 1993. 98 s. L1753 HARASCHIN, S. et al. (1980): Sprievodca koncertmi. Bratislava, Opus. HEIDEGGER, M.: Byt a as. Praha, OIKOYMENH 1996. 478 s. L1592 HEIDEGGER, M.: The Concept of Time. Translated by William McNeill. Oxford UK & Cambridge USA, Blackwell 1992. 48 s. L1929 HLAVSA, J.: Psychologick zklady teorie tvorby. Praha, ACADEMIA 1985. 356 s. L19 HUSSERL, E.: Cartesianische Meditationen. Eine Einleitung in die Phnomenologie. Hrsg., eingel. u. mit Regist vers. v. E. Strker. Hamburg, Felix Meiner Verlag 1987. 172 s. L1937 HUSSERL, E.: Kartezinsk meditace. Praha, Svoboda 1968. 216 s. L136 Jeho svatost tibetsk dalajlama: Probuzen mysli a osvcen srdce. Praha, Pragma 1997. 252 s. L1637 KRAUS, W.: Kultura a moc. Promna pn. Olomouc, VOTOBIA 1993. 182 s. L1886 KRISHNAMURTI: Vnitn revoluce. ivot a uen Jiddu Krishnamurtiho. Antologii sestavil K. Krishnamurthy. Praha, DHARMAGAIA 1996. 246 s. L1412 KRISHNAMURTI, J.: Volnost, kter nev. Praha, Aquamarin 1997. 108 s. L1480 KRISHNAMURTI: Selbstgesprche. Das letzte Tagebuch. Grafing, Aquamarin (bez vroenia) L1219 KRISHNAMURTI: Tzn po nemonm. Praha, Tost-Pragma 1995. 150 s. L1208 KRINAMURTI: Komente o ivot. Duchovn rozjmn o svt lovka. Olomouc, VOTOBIA 1997. 288 s. L1497

70

KRISHNAMURTI, J.: Krishnamurti to Himself: His Last Journal. San Francisco, Harper 1993. 134 s. L1890 Krinamurtiho tanka. Sestavila M. Lutyensov. Olomouc, Votobia 1999. 200 s. L1811 KRUPA, V.: Metafora na rozhran vedeckch discipln. Bratislava, Tatran 1990. 184 s. L1680 LEPPMANN, W.: Rilke. Bratislava, Tatran 19871987. 336 s. L1885 LETZ, J.: Filozofia v celostnom porozumen. Bratislava, SKI 1991. 185 s. L176 LEVINAS, E.: Etika a nekoneno. Praha, OIKMEN 1994. 198 s. L970 LEVINAS, E.: Totalita a nekoneno. (Esej o exteriorit). Praha, OIKMEN 1997. 280 s. L1609 LOTZ, J. B.: Martin Heidegger a Tom Akvinsk. lovk as byt. Praha, Oikmen 1998. 238 s. L1752 LYSEBETH, A. Van: Tantra kult enskho principu aneb jin pohled na ivot a sex. Praha, Argo 1995. 496 s. L1389 MARCELLI, M. Waldschtz, E. (Hrsg.): Jenseits der Grenzen. Dokumentation einer Begegnung Bratislava Wien. Wien, Universittsverlag 1992. 162 s. L162 MERLEAU-PONTY, M.: Viditeln a neviditeln. Praha, OIKOYMENH 1998. 270 s. L1884 Mistr Eckhart a stedovk mystika (usporiadal J. Sokol). Praha, Zvon 1993. 372 s. L561 NHR, D.: Objeven Indie. Praha, Sttn nakladatelstv politick literatury 1957. 590 s. L310 OTTO, R.: Posvtno. Iracionalita v ideji bostv a jej pomr k racionalit. Praha, Vyehrad 1998. 160 s. L1761 OUSPENSKY, P. D.: Psychologie monho vvoje lovka. Praha, Nakladatelstv Kek 1998. 96 s. L1794 PALOU, R.: Totalismus a holismus. Praha, Karolinum 1996. 150 s. L1766 PATOKA, J.: Pe o dui I. Sebran spisy Jana Patoky, Svazek 1. Praha, Oikmen 1996. 506 s. L1645 PATOKA, J.: Pirozen svt jako filosofick problm. Praha, s. spisovatel 1970. 240 s. L18 PEACOCKE, A.: Theology for a Scientific Age. Being and Becoming - Natural, Divine and Human. Minneapolis, Fortress Press 1993. 438 s. L1624 PIAEK, J. - BETK, V.: Budovanie znalostnch bz vo filozofii. In: Problmy vstavby automatizovanch informanch systmov v spoloenskch vedch a v oblasti ich aplikcie. Koice, Dom techniky ZSVTS 1990, 99-103. L1657 PIAEK, J. - KRITOFIOV, E.: Integrcia hypertextov do tradinho vzdelvania. Pedagogick revue . 7-8, ro. XLV, 1993, s. 411-420. L1655 PIAEK, J.: (Seba)reflexvny sprievod vskumu jazyka. Jazykovedn asopis, 1, 1989, s. 51-56. L1220 PIAEK, J.: FILIT. Filozofick encyklopdia. Ver. 2.2. Bratislava 1992-1996 (40 MB). L1653 Adresa v Internete: http://dent.ii.fmph.uniba.sk/~hrabovec/filit PIAEK, J.: FILIT. Filozofick encyklopdia. Ver. 3.002 pre slo pota. Bratislava 1992-1997 (60 MB). L1654 PIAEK, J.: Filozofia lsky z pohadu synkriticizmu. V tlai. L1651 PIAEK, J.: Filozofick vchodisk terie masovej komunikcie (7 metateoretickch otzok). Otzky urnalistiky 3/1993;141-144. L776

71

PIAEK, J.: Historick typ racionality (HTR) ako predpoklad budovania znalostnch systmov v oblasti filozofie. In: Stachov, J. (ed.): Filozofick, metodologick a spoleensk souvislosti uml inteligence, III. dl, Praha, UFS SAV 1989, s. 24-32. L1656 PIAEK, J.: Hyperdokument FILIT. Kninice a informcie, ro. 24, 1992, . 7, s. 289-291. L1326 PIAEK, J.: Hypertextov encyklopdia FILIT - nstroj transformcie filozofickch poznatkov do kolskho vzdelvania a vchovy. In: Technolgie vzdelvania tretieho tiscroia. Nitra, VP 1995, s. 303-306. L1650 PIAEK, J.: Marxizmus a krza fenomenolgie. Bratislava, Pravda 1984. 216 s. L881 PIAEK, J.: Predmet a metdy pedagogickho filozofovania. Pedagogick revue,ro. XLVII, . 9-10, 1995, s. 3-15. L1593 PIAEK, J.: Recepcia Husserlovej filozofie v seminri "Integrcia" na FF UK v Bratislave. In: O Edmundu Husserlovi. Prostjov, Muzeum Prostjovska 1991, s. 131-137. L1649 PIAEK, J.: Spolonos, zmena a morlka z pohadu synkriticizmu. Etika, 2, 1991, s. 22-26. L1222 PIAEK, J.: Toward syncretic and integrative character of the current philosophical reflection of science. Philosophica XXIX. Bratislava, FF UK 1993, s. 7-20. L1652 PIAEK, J.: Vyuitie hypertextovch encyklopdi vo vedeckej prci. In: INFOS '95. Zbornk z jubilejnho 25. informatickho seminra konanho v doch 3.-6. aprla 1995 v Jasnej pod Chopkom. Bratislava, Slovensk technick kniica - Centrum VTI SR 1995, s. 128-132. L1658 POLKOV, J.: Perspektiva nadje. Hledn transcendence v postmodern dob. Praha, Vyehrad 1995. 128 s. L1457 Predsokratici a Platn. Antolgia z diel filozofov I. zv. Bratislava, Epocha 1970. 546 s. L24 RESCHER, N.: On the Logic of Chronological Proposituons. Mind Vol. LXXV. No. 297, January, 1966, s. 75-96 L1706 SANDVOSS, E. R.: Geschichte der Philosophie. Band 1: Indien, China, Griechenland, Rom. Mnchen, Deutscher Taschenbuch Verlag 1989. 522 s. L704 SCHNITTKE, A. Makejevov, J./Cypin, G.: Rozhovor: svet przranch existenci, nekonen a neohranien Alfred Schnittke in memoriam. Slovensk hudba, ro. XXIV, . 4, 1998, str. 550564. L1780 SLAVKOVSK, R. A. OP: Kresanstvo v inonboenskom prostred. (Prspevok pre konferenciu Nboenstvo a ivotn prostredie, 29.30. 10. 1998, Bratislava). Bratislava 1998. 7 s. L1757 SLAVKOVSK, R. A.: Religionistika a prirodzen teolgia. (Prspevok pre konferenciu Religionistika a teolgia, 16. 10. 1997, Bratislava) 7 s. L1646 SPECK, J. (1991): M. Buber: Die Aporetik des Dialogischen. In: Speck, J. (Hrsg.): Grundprobleme der grossen Philosophen. Philosophie der Gegenwart IV. Gttingen, Vandenkoeck & Ruprecht, s. 48105. L1765 TATARKIEWICZ, W. (1973): O ast. Bratislava, Smena. 440 s. L1889 WALDSCHTZ, E. (1989): Denken und Erfahren des Grundes. Zur philosophischen Deutung Meister Eckharts. WienFreiburgBasel, Herder. 369 s. L1783 WEBER, R.( 1987): Wissenschaftler und Weise. Grafing, Aquamarin. 384 s. L1217 WELSCH, W. (1994): Nae postmodern moderna. Praha, Zvon. 200 s. L987 WIECK, W. (1994): Mui se nechvaj milovat. Praha, Motto. 168 s. L1031 WITTGENSTEIN, L. (1993): Tractatus logico-philosophicus. Praha, OIKOUMENE. 230 s. L953 WYLLER, E. A. (1996): Pozdn Platn. Tbingensk pednky 1965. Praha, Rezek. 306 s. L1612

72

REGISTER

acentrizmus synkriticistickej ontolgie, 11 Adn , 39 agnosticizmus, 45 ajtakos, 27 amf, 38 analza, 64 analza motivologick, 45 apeiron, 9 aplikcia synkritiky, 38 ars amandi, 63 ars colendi, 63 ars creandi, 63 ars docendi, 63 ars loquendi, 63 ars medendi, 63 ars moriendi, 63 ars tacendi, 63 ars vivendi, 63 atangajoga, 32, 33 atm zmyslu, 61 Aufhebung, 38 Augustinus, A., 43 autenticita spojenia s transcendentnom - jej indiktor, 23 Barthes, R., 42 bdenie, 11 bezcitnos intelektulneho ivota, 31 bezasenie, 36, 40 bezasie, 9, 31, 36, 39, 45, 60, 67 bezdomovie, 45 bezdvodnos lsky, 43 bezmedzerie, 23 bezmedzerovitos zmyslu, 38 bezmedzno, 9 bezodno, 45 bezvberovos uvedomovania si, 38 bios theoretikos, 19 blaenos dieaa prijatho a milovanho matkou, 23 bolestnos dobrotvornho procesu, 29 budhizmus, 39 bytie, 36, 40, 43 bytie doma, 60 bytie samo, 35 bytos nezraniten, 46 celok predkriticky danho, 12 celok predsynkriticky danho, 12 cesta osemdielna Buddhova, 33 cestenie, 6 ctenie, 31 civilizcia truktrovan strachom, 23 as, 36 as chronologick, 39 as kairologick, 39 as venosti, 40 asenie, 36, 39

asovos, 36 in synkritick, 30 inite udskho ivota. pozri: participant ivotnho diania loveka lenovia spoloenstva lsky, 50 lovek, 23, 27, 28, 33 - ako kultrne existujca bytos, 38 - lovek autentick, 42 - lovek synkritick, 9 - lovek vyrovnan, 23 lovek dobrotvorn, 29 lovek synkritick, 9, 61 - jeho osobnos, 61 dan, 80 deegoizcia, 39 deegoizcia loveka, 20 dehypostazovanie obrazu, 19 demilitarizcia, 39 diakrisis, 69 diakrza, 9, 38 - ako korenenie v truktrach Ja, 41 - jej tendencia prevlda, 26 diakrza vzahujcna sa imanentnho a transcendentnho, 23 dialg interreligizny, 24 dialg medzi cestami inscendencie, 33 dianie, 11 dianie diela, 17, 19 dianie dobrotvorn, 29 dianie neosobnho prevania, 26 dianie obrazu smrti vznamov, 33 dianie umeleck, 18 dianie umenotvorn, 19 dianie vertikalizan v bezas, 18 dianie vznamov, 12, 31, 32 dianie zmyslov, 31 dielo umeleck, 19 diferancia, 9, 80 diferencia ontologick medzi lovekom rekreujcim a lovekom nerekreujcim vznam, 41 diskontinuita zmyslu, 25 dobro, 80 dobrodenie, 29 dobroprajnos, 68 dobroprajnos, 29 dobrotvorba, 29, 43 dobrovonos, 30 dobrovonos, 29 dom zmyslu, 34 doma, 42, 45 domovie, 45 dotyk, 34 dleitos, 11 druh, 42 duchaprtomnos vo svete, 9

73

dynamis, 38 Einstein, A., 20 eksaifns, 9 emergencia, 9 emergencia loveka, 9 emergencia dobra, 29 enantion, 38 enigmatickos, 12 enigmatickos reality, 18 ens, 35, 36 erotick, 42 eternalizcia participanta dobrotvorby, 29 eternalizcia v ivote loveka, 11 existencia, 39 fenomn objektivity, 50 fenomenolgia, 39 fenomenolgia asu, 39 filozof, 31 filozofi doteraz, 7 filozofia, 10 filozofia autentick, 21 filozofia umenia, 19 filozofia umenia synkritick, 19 filozofia ustania asu, 39 formcie zmyslu, 34 fragilita milujcna, 41 Fromm, E., 32 Gee Rabten, 39 Gtnda,, 39 gnosticizmus, 45 Goodman, N., 64 hanbenie sa za shlas, 50 Hegel, G. W. F., 38 Heidegger, M., 35, 36, 60 Herakleitos, 9 heteron, 38 hmota, 32 homo syncriticus, 9, 61 horizontalitnos asenia, 40 horka manipultorstva, 20 hrubos, 34 Husserl, E., 7, 31, 62 hypostazovanie obrazu sveta, 65 chcenie, 26, 41, 43 choroba, 33 imanencia a transcendencia, 45 inakos, 42, 45 inakos diskurzov, 29 inakos inch nboenstiev, 22 inakos transcendentnho, 22 indiktor autenticity spojenia s transcendentnom, 23 indivduum udsk, 11 in, 42 ineffabile astia, 31 ineffabile zmysluplnosti, 31 iniciatva, 29 inscendencia, 12, 31, 35 inscendovanie, 31 intitcia seba samho, 31 intitcia spoloensk, 31 intelektul, 31 intenzifikcia diela, 18

interpres, 18 interpretcia, 18 - a tvorba, 19 interpretcia diela, 17 ireverzibilita udalosti, 29 izolovanos, 45 Ja, 22, 36, 42 Jedno zmyslu, 34 joga, 39 Kant, I., 7 kategria jadrov vznamovho tvaru, 62 kategoriolgia, 62 kavernizcia bytia, 43 koincidujci, 50 koinestetick, 42 koinestetickos lsky, 42 Komensk, J. A., 7, 63 kompetencia kultrotvorn, 64 komputerizcia, 63 komputerizcia vedy, 20 komunikcia, 35, 41 komunikolgia, 41 koncentrcia, 32 konferancia, 9, 80 konferancia konferancie a diferancie. Pozri: synkrza synkrzy a diakrzy konferancia podprocesov vzahujcna sa imanentnho a transcendentnho, 26 konferancia synkrzy a diakrzy, 25 konflikt, 26 konkordancia archetyplnych a kategorilnych konfigurci vvinovch psiem kultry, 62 konkordancia vvivnovch psiem kultry, 63 Kontantn Filozof, 28 kontitcia seba samho, 31 kontemplcia, 32, 39 kontinuita zmyslu, 34 ko-re-kreovanie vznamov, 41 korenenie v truktrach Ja, 41 kotidianistika, 55 kotidianistika synkritick, 16 krsne, 80 krsno, 80 Kraus Wolfgang, 28 kresanstvo, 28 Krinamurti, 22, 34, 35, 39, 68 kriticizmus I. Kanta, 7 kriticizmus K. Marxa, 7 Krupa, V., 32 kultra, 10, 27, 31 - jej maximum, 34 - jej revivifikcia, 65 kultra a moc, 28 kvalita ivota, 67 lska, 23, 42, 45, 69 Levinas, E., 45 lipnutie na vlastnom Ja, 23 Lotz, J. B., 35, 36, 39 udstvo eurpske, 65 Marx, K., 7 maximum, 80 maximum bytia loveka, 30

74

maximum bytia loveka ontologick, 28 maximum inscendencie, 32 maximum kultry, 34 medicina syncritica, 63 meditcia, 32 megainterpretcia, 18 mon on, 38 Merkr, 18 metafilozofia synkritick, 21 metanoia synkritick, 62 metasynkriticizmus, 8 metaveda synkritick, 20 methexis, 51 Metod, 28 metda synkriticizmu, 8, 10, 26 metda synkritick, 64 milovanie sa telesn, 45 milujcno, 41, 42, 45 - ako transcendentlna podmienka existencie vedeckho poznania, 50 mimoasov, 18 mnoina, 9 modelovanie, 64 mu, 60 nboenstvo autentick, 22 nboenstvo synkritizovan, 24 nboenstvo v irom zmysle (Nhr, D.), 25 nadasovos bytia, 36 nhle, 9 nmaha, 64, 68 naptie, 26 nae, 42 nedelegovatenos zmyslotvorby, 35 Nhr, D., 24 nechcenie, 26, 41 nekultrnos, 28 nelska, 23 nepomenovatenostno, 18 neprenosnos zmyslotvorby, 41 nepreruenos zmyslu, 35 nervozita ovldastva, 20 nesprostredkovanos, 23 neutralita religionistick, 24 neva, 26 nevypovedatenostno, 22 nezditenostno, 6 nezmyselnos, 36 nezranitenos, 46 nenos, 34 obava o objektivitu, 50 objasnenie, 32 objektivita, 50 obraz dnenej civilizcie, 60 obraz smrti, 33 obraz transcendovania, 12 obraz transhorizontovej reality, 22 obraz zla, 29 odlinosti milujce sa, 53 ohrozenie, 23 ohrozovanie, 23 okamih, 40 ontotvornos komunikanho procesu, 41

optovanie lsky, 43 osobnos synkritickho loveka, 61 okliv, 64 Otto, R., 24 paedagogia syncritica, 63 Palou, R., 39 pansofia, 7, 63 participcia, 51 participcia na synkrze asenia a bezasenia, 39 participant ivotnho diania loveka - bazlny, 14 participanti ssrdenenia, 50 Patoka, J., 7, 32, 39, 68 pervertovanie iniciatvy, 29 psmo slovansk, 28 Platn, 9, 38 - dialg Sofista, 38 - dialg ttnik, 38 plenum, 42 plno, 42 Plotinos, 42 pobyt na ceste, 6 pobyt na scest, 6 pobvanie na ceste, 6 pocit istoty, 30 pocit viny, 25 podmienka monosti morlky, 28 podstata zmysluplnosti, 37, 39 podstatnos, 11 pohoda, 30 pochopenie, 32 pojem sykritickovedeck, 66 pokora, 68 pokresanovanie Saska a Bulharska, 28 polemizmus, 51 pomenvanie, 19 ponematika kultrnosti, 63 postoj metaarchetyplny, 68 postoj synkritick, 38 potencil kultrotvorn, 64 poteenie nboenstva z inakosti filozofie, 63 poteenie nboenstva z inakosti vedy, 63 poteenie vedy z inakosti nboenstva, 63 poteenie z inakosti, 44 potrebnos, 11 poukazovanie na nebezpeenstvo bez vyvolvania strachu, 23 povznajcno, 23 poznanie, 9, 45 poznanie vedeck, 45 poznvanie, 31 poznvanie seba samho, 32 praktika synkrzy, 38 prausvzaujcno sa imanentnho a transcendentnho, 37 pravda, 39 predasie, 45 predmet synkriticizmu, 8 predpojatos ideologick, 50 predveda, 47 prechod od nezmyselnho k zmysluplnmu, 11 prekonvanie, 38

75

premena zla na dobro, 35 premanie, 26 prenos vznamov, 41 preruenie pomenvania, 17 prest, 50 prevanie sveta lovekom, 12 princp acentrizmu, 11 princp ahierarchickosti, 11 prtomnenie sveta v mysli resp. ivote loveka, 11 prtomnenie venosti, 40 pritomnos, 45 proces, 11 proces dobrotvorn, 29 proces praktickoumeleckointerpretan, 19 proces teoretickoumeleckointerpretan, 19 procesualita inscendencie, 31 prostota, 34 prostredie zujmu, 50 psychologia syncritica, 63 realita, 11 realita transhorizontov, 12, 36, 42, 69 - a umenie, 19 realita virtulna, 20 reflexia, 12, 32, 36 rekrecia, 41 rekrecia vznamov, 35 re-kreovanie vznamov, 41 rekreujcno vznamu, 41 relgia, 23 relgia autentick, 23 religio syncritica, 24 religiocentrizmus, 46 religion-pour-religionizmus, 22 replikovanie Ja, 36 revivifikcia kultry, 63, 65 rhetorica syncritica, 63 Rilke, R. M., 32 robenie dobra, 29 rozko z inakosti dobra, 29 roztrietenos, 25 rozum synkritick, 26 rozvrstvovanie sa diania diela vertiklne, 19 sa, 17 scestie, 6 scientia syncritica, 20 sebaderealizcia, 42 seba-de-realizcia Ja a Ty, 41 sebainterpretcia, 31 sebakritika kultry, 7 sebapreciovanie, 31 sebarealizcia, 36 sebastrata, 42 sebaukonenie, 42 Selye, H., 20 schizoidizcia ivota, 35 situcia synkritick, 28 skrytos bytia, 36 Slavkovsk, R. A., 22, 28, 33 smr, 6, 28, 33, 42 smr Ja, 20 smr nho, 42 smr smrti, 42

smrtenci, 35 snaha, 43 societas syncritica \b, 62 spsa, 12, 33, 36, 39 spiritualizcia, 32, 35 spojenie, 45 spoloenstvo lsky, 50 spoloenstvo zmyslu, 60 spoloenstvo ivch v bezas, 60 spolonos synkritick, 69 spsob bytia synkritickho loveka v synkritickej spolonosti, 62 starnutie, 27 starta nho, 42 strach, 23, 25, 50 strach o identitu, 50 subjekt a objekt, 45 sbor, 9 scno, 35 sdvojo v bezas, 45 shrn, 9 surovos, 34 ssrdenenie, 50 stvorie, 35 svet prirodzen, 40 svoje, 50 symplok, 38 synkrisis, 8, 69 synkriticistick, 8 synkriticizmus, 6, 7, 8, 11, 35, 39 - ako filozofia synkritickho rozumu, 26 - ako reflexia fungovania synkritickho rozumu, 26 - jeho desa tz, 13 - jeho metda, 8, 10 - jeho predmet, 26 - jeho tyri zkladn tzy, 13 - jeho loha, 26 - jeho stredn problm, 11 - jeho vznik, 6 - jeho zmysel, 65 synkritickos, 8 synkritick, 8 synkritino, 8 synkritika, 8, 10, 26, 38, 64 - ako praktika, 38 - ako vertikalizcia, 26 - jej aplikcia, 38 synkritika asenia a bezasenia, 37 synkritika filozofie, 21, 63 synkritika kadodennho ivota, 16, 63 synkritika kultry, 62 synkritika nboenstiev, 63 synkritika nboenstva, 24 synkritika umenia, 17, 63 synkritika vedy, 62 synkritistick, 8 synkritistika, 8, 64 synkritizcia, 8 synkritizcia filozofie umenia, 19 synkritizcia nboenstiev, 24 synkritizcia umenovedy, 19

76

synkritizcia vednch discipln, 63 synkritizan, 8 synkritizmus, 80 synkritizmus J. A. Komenskho, 7 synkritizova, 8 synkrza, 8, 9 synkrza asenia a bezasenia, 36, 39 synkrza pobytu, 38 synkrza synkrzy a diakrzy, 9 synkrzov, 8 kodenie, 27 tampach, O. I., 24 astie, 16, 31 tajomstvo, 18 tajomstvo dobrho ivota, 27 taoizmus, 39 techn synkritik, 38 telo, 34 temporalita, 40 tendencia diakrzy prevlda, 26 teria kultry, 31 to, o je, 11 Tom Akvinsk, 36, 39 Tomio Hirai, 39 totalita polemizmu, 51 transcendencia, 45 transcendentno, 45 transcendentno bez Ja, 22 transcendovanie, 12, 46 transcendovanie imanentnho, 39 transcenzus, 45 transformcia, 64 transhorizontovos milujcna, 41 tba, 26, 41, 43, 45, 60 tba po zniku, 7 tvr druhho, 42 tvorba - a interpretcia, 19 tvorba zmyslu, 33 as, 51 udalos, 11 udalos chcenia, 7 udalos vykonania, 7 div, 44 umenie autentick, 17 umenoveda, 19 umenoveda synkritick, 17, 19 Ungrund, 35, 45 unikajcno, 12, 35, 43, 44, 70 unikajcno milujcna, 41 univerzum, 9 univerzum vznamov, 11 ustanie diania Ja, 45 tvary vznamov abstraktn, 34 uviaznutos v ilzich Ja, 23 venos, 40 veda, 35 veda autentick, 19 veda synkritick, 20 vedomie nezditenostna, 7 vertikalitnos bezasenia, 40 vertikalizcia, 18

vertikalizcia innosti loveka, 31 vertikalizcia diania diela, 19 vertikalizcia ivota loveka, 26 viac, 28, 36, 41, 80 viera, 43 viera autentickho nboenstva, 23 virtualistika, 36, 55, 59 virtualizcia pozitvna, 53 vnanie strachu, 23 vnmanie druhho, 42 veprenikajcno zmyslu, 34 vyjadrovanie synkriticistick, 41 vymykanie sa zasiahnutenosti vntrosvetskm, 23 vyrovnanos, 23 vyrovnanos blaen, 23 vznam, 11, 41 - ako proces, 9 vzah k prrode, 35 vzah stly a hlbok, 35 vzahujcno, 23 vzahujcno sa imanentnho a transcendentnho, 26 - jeho diakrza, 23 vzahujcno sa imanentnho a transcendentnho, bazlne, 23 vzahujcno sa matky a dieaa, 23 Wyller, E. A., 38 zabudnutos bytia, 36 zaiatok inscendovania, 31 zkon vieho stupa automatizmu na strane zla, 38 zkon vieho stupa automatizmu na strane zla ne na strane dobra, 27, 53 zkon vedeck, 20 zujem, 50 zitkuplnos, 34, 35 zitok negatvny, 25 zitok poteenie z inakosti transhorizontovej reality, 23 zdvojovanie sa loveka, 41 zen, 32 zl, 80 zlo, 27, 64, 80 zmnohonsobovanie sa loveka, 41 zmysel, 11, 32 - jeho diskontinuita, 25 zmysel filozofie, 6 zmysel choroby, 33 zmysel prirodzenho sveta, 40 zmysel synkriticizmu, 65 zmyslotvorba, 9 zmysluplnos, 32, 35, 37, 38 znekodnenie zla, 28 zodpovednos, 11 zranitenos, 46, 68 zvdatovanie ontologick, 18, 80 zvluovanie cesty, 33 ena, 60 ivot autentick, 16 ivot na ceste, 6 ivot na ceste bez chcenia/nechcenia, 7 ivot zmyslupln, 38 ivto loveka, 27

77

POZNMKY

78